Vandermúza 2001

Vandermúza je festivalom trampskej i folkovej hudby a zdá sa, že už je natrvalo zabivakovaná na lúke pri Mostišti, ktorá jej poskytuje fiktívne prírodné intímčo, ľahký prístup a dostatok priestoru pre pocit slobodného dýchania. Tohto roku boli postavené dve scény. Jedna malá (tzv. druhá scéna) medzi stromami pri stánkoch s občerstvením, druhá (hlavná scéna) kus ďalej na lúke. Lúka to bola veľká, čerstvo pokosená a celá k dispozícii na stanovanie, ostanované však boli len jej okraje. Väčšina zvolila strategicky výhodný priestor rovnako vzdialený od troch najdôležitejších miest (občerstvenie, hlavná scéna, latríny), no niektorí špecialisti preferovali dobrý výhľad a vyliezli až na jej ďaleký horný okraj, čo sa mi ale zdalo na nočné návraty do stanu trochu ako nekonečno.

Festival začal v piatok podvečer na druhej scéne. Vzdialenosť pódia a stánkov bola len asi dvadsať metrov a medzi sa nachádzalo kvázi hľadisko (v tom čase bahnisko), takže muzikanti hrali vlastne v krčme. Bohužiaľ naviac aj pršalo, ľudia ešte len prichádzali a výčapy mali asi "silnejšiu aparatúru" ako pódium, takže často nebolo rozumieť, čo sa spieva či hovorí a pozornosť sa rozptyľovala v priestore.

Najviac to pocítili úvodní pesničkári na Nočnom folkovaní, ktoré sa konalo v podvečer. Potešil ma Edo Klena, lebo mne sa len tak sám s gitarou najviac páči a podľa odozvy z publika môžem povedať, že nie som sám. Lýdia Potočková (zo Šiesteho nezmyslu) má zaujímavý hlas a drajv, no jej texty sú zatiaľ postavené na všeobecne emotívnych témach, ktoré prvoplánovo znásiľňuje s typicky tínedžerskou nasratosťou na všetko zlo tohto sveta. Keď to raz rozchodí a zistí, že má stále ešte čo povedať, s radosťou si ju opäť vypočujem.

Večer začalo "Folkcolour" alebo folkovanie kapiel. Postupne sa predstavili Zvony Bells, Totem, Folkart, Notabene a Náhodní pocestní. Totem ako dorast, u ktorého je zatiaľ podstatné najmä to, že chlapci bez problémov dokážu vystúpiť na pódium a nepôsobia dojmom "vytiahnutých od táboráku". Folkart ponúkol aj pesničku, ktorá sa ľahko pamätá - Sedmikrásku, ale ich hlasy sa nedokázali spojiť do jednoliateho vokálneho súzvuku. Na rozdiel od Náhodných pocestných, ktorí boli zaujímaví práve týmto. Notabene ako prví dokázali trochu rozohriať publikum, možno tomu pomohlo, že hodili aj niečo cudzie, alebo to, že mali silný fanklub.

Noci vládol Vanderbál. Hrala skupina Country team z Trnavy a bol som prekvapený, s akým prehľadom udržiavali trsačov skoro do rána vo vare. Na nič veľké sa nehrali, dali štandardný ale vhodne zostavený a dobre zahratý (hlavne) americko-český repertoár. Dlhé kolá, krátke prestávky a výborná nálada. Na malej betónovej tanečnej ploche penila tenká vrstva rozdupaného bahníčka, po ktorej sa kĺzali vibrujúce elementy - samotári, páry, triá, štyriá, kruhy, hady ... Niektorí to vzdali, vyzuli sa a bosými nohami čvachtali v chladnom bahne. Okolo postávali tí, ktorým stačilo počúvať, pospevovať si a pozorovať, ako pekne vie človekom hýbať dobrá nálada.

V sobotu sa hudba preniesla na Hlavnú scénu a hlavne - prestalo pršať. O desiatej to odštartoval v "Muziškole" Uhroš a Remoš bez Remoša. Peťo Uhrín z Jasoňa sa sám posadil na scénu a zahral pár svojich pesničiek. Bola to taká malá pozvánka na jeho (ich) večerný koncert. Skupinka Výkrik hodila okrem iného jednu haluz, v ktorej sa spieva o nejakej mariánke s malým em a už pri prvých tónoch mi došlo, že majú stan hneď za mojím, lebo túto pesničku som počúval pri zobúdzaní, pri raňajkovaní, pri zaväzovaní topánok... a po koncerte zasa... Má šancu zľudovieť.

Popoludní nastal čas dať si Šľahačku Vandermúzy. Prišiel Wabi Daněk s Milošom Dvořáčkom. V pohode zahral, čo sa od neho čakalo, pomedzi to niekoľko kúskov hodil Dvořáček, ktorý bol ďaleko živočíšnejší a nebál sa rozohrať s publikom pár hulákačiek. Dobre sa dopĺňali a bolo zaujímavé vidieť, ako Wabi občas hrá druhé husle. Aj prídavky si spravodlivo rozdelili.

Po vyhlásení súťaží začala Dvorana Vandermúzy 1. Úvod patril Kaktus Bandu, ktorý sa nestihol realizovať pred Daněkom. Mince vo fontáne prišli bez báb, ale zvládli to. Pri Úsvite dav spozornel, lebo Robo Hulej je evidentne jeho miláčikom. Potom prišlo dvadsať sobov na cajgloch (Sobi 20) a dokončila sa Hrdza, ktorá zostala rozbabraná spred Wabiho, lebo sa tam naháňal čas. A hneď aj bolo cítiť väčšiu pohodu. Ich speváčka Jarka Sisáková má v hlase svojský výraz, s ktorým vždy bude vytŕčať. Na rozdiel od univerzálnych druhých, tretích a entých dokonalých hlasov zborového typu, ktorým väčšinou niet čo vytknúť, ale nie je si ich ani prečo zapamätať. Tento vyprovokuje k názoru tých pre aj tých proti. Ja som za.

Po krátkej prestávke na večeru začala Dvorana Vandermúzy 2, ktorá zostavou sľubovala nostalgiu za Ozvenami ciest, aj keď Pengagi sa nekonali. Lesní škriatkovia bohužiaľ nazaspievali žiadnu z tých známejších, aspoň jedna by potešila. Naproti tomu Ozvena vyťahovala staré dobré kusy a bolo vidno, ako sa mnohým v publiku nenápadne hýbu pery a spievajú s nimi. Len už to nebola tak vokálna Ozvena ako kedysi. Rolničky hrali príjemne, potešilo ma, že sa im nelení doviezť na záhradke auta pravú akustickú basu a zapichnúť ju do pódia. Má to svoje čaro.

Hosťom Vandermúzy (čerešničkou na šľahačke) bola skupina Jasoň. Hrali s novou basistkou a melodické trampské piesne sa páčili. Boli slušne požiadaní aj o prídavok, čo na tomto festivale vôbec nebolo samozrejmosťou (skôr sa ozýval len vlažný potlesk). Je vidno, že tu už majú svoje publikum.

Potom nasledovalo niečo ako tombola a osem ľudí malo šancu získať doživotnú vstupenku na Vandermúzu. Vraví sa, že opití majú šťastie a asi je to pravda, lebo dvaja veselí chlapci nerozlučne sa držiaci ako siamské dvojčatá sa najskôr domáhali výhry, lebo mali číslo vstupenky len tesne vedľa, potom sa našiel ten pravý výherca (samozrejme ich kamarát) a hneď na to vytiahli aj jedného z nich. To je už niečo viac ako náhoda. Zauzlení do seba prejavovali nefalšovanú radosť, zauzlení do seba vystúpili na pódium, nadiktovali adresu, zauzlení do seba hypnotizovali potom žrebujúcich, lebo veď len jeden z dvojice vyhral, a čo ten druhý, to je predsa nespravodlivé. Vyhodnotila sa aj divácka anketa a hmlisto si pamätám, že tam bolo nejak veľmi prehulejované. Blahoželám.

Pokojnejšie duše sa presunuli k slávnostnému ohňu, kde sa spievala Vlajka a potom až do rána jedna pekná pesnička za druhou. Na začiatku sa vyskytlo niekoľko pokusov nesprávať sa primerane k tomuto obradu, lebo niektorí chlapci si jednoducho stále potrebujú dokazovať neodolateľnosť svojho ega a veľkohubo na seba strhávať pozornosť. Našťastie ten kruh ľudí mal pre nich príliš veľa pokojnej energie a a nenápadne ich zo svojich radov vytesnil. Výborné bolo, že sa na druhej scéne už pomaly rozbiehal sobotný vanderbál a ten k sebe stiahol všetkých, ktorí mali extrovertnú náladu. Zostali len tí, ktorí chceli spievať a počúvať a počúvať... až sa niektorí upočúvali k spánku a ráno zostali voľne pohodení okolo ohňa ako tých pár nedohorených polien, ktoré tam ešte tleli.

Paralelný vanderbál držali v rukách Čochciari a z neviemakého dôvodu už nemal atmosféru toho piatkového. Možno chýbalo bahno, možno pretláčali veľa svojich pesničiek, možno nevyberali tie najlepšie hopsavé, možno tam chýbali tí, ktorí sedeli pri slávnostnom ohni. Možno.

Nedeľný program Hráme na rozlúčku mal byť len takým neistým Dovidenia pre odchádzajúcich. Konferenciér Ropák si deň predtým netrúfal odhadnúť, kto bude schopný hrať a pre koho. Nakoniec sa však ukázalo, že sa nedeľa stala náhradou za to nevydarené z piatku, lebo hlavnou scénou prestali byť stánky s občerstvením a vládla vnímavá atmosféra. Tak sa tam znovu vystriedali tí, čo zostali. Notabene, Náhodní pocestní, Totem, Peťo Lachký, Pali Siažik, Robo Hulej ... Dobre bolo.

Vandermúza je pekným festivalom, bol som rád, že na pódiu nescountryovatela a zostala trampská a folková. Verím, že tých pár šťastlivcov, ktorým tajne závidím výhru doživotných vstupeniek, bude mať možnosť poriadne ich využiť. Ale na budúci rok sa aj ja pripravím na žrebovanie poctivejšie. Triezveho ma tam neuvidia.


Vandermúza je nielen o hudbe. Priniesla aj pár zaujímavých nehudobných vecí.

Na hlavnej scéne, kúsok pred prvými lavicami mala v tráve svoju dieru jedna myš. Vôbec sa nebála, v prestávkach medzi chrápačkami vyliezala von a zhrýzala okolitú trávu. Poprechádzala sa medzi karimatkami a keby sa jej dalo, vliezla by aj do vreciek ľudí sediacich na zemi. Skoro sa dala až hladkať. Hlasná hudba jej nevadila, len počas potlesku zaliezala do diery. No časom si zvykla aj na potlesk a zostávala vonku. Prečo sa teda čudujeme folkerom, že si tak rýchlo zvyknú na potlesk, keď túto vlastnosť má v krvi už aj taká malá nemá tvár.

Predávalo sa aj CD zostavené z pesničiek Vandermúzy 2000. Neviem, či som mal smolu, ale občas sa na ňom ozývajú digitálne pazvuky a to som ho skúšal v kadejakých strojoch. Je na ňom viac ako 65 minút hudby, 24 piesní a podáva obraz o predchádzajúcom ročníku. Podľa zostavy a atmosféry sa zdá, že bol podobný tomu poslednému. Jasoň, Folk Art, Náhodní pocestní, Roľničky, Zvony Bells, Úsvit ... Nie je na ňom uvedený žiaden copyright, takže sa ho budem snažiť šíriť ďalej.

Subsite: 

Žánre: 

Témy: