Cestopis

Apeniny 2017

Keď sa povie "Idem na hory v Taliansku", každý si predstaví Alpy, presnejšie Dolomity. O Apeninách vieme len to, že sú to asi nejaké pahorky, ktoré dali meno celému poloostrovu. Toto ‚bezvýznamné pohorie‘ má dĺžku asi tisíc kilometrov, šírku miestami až sto kilometrov a najvyšší vrch je takmer trojtisícovka. Slovenský turista v nich nájde Fatry aj Tatry. Malé aj veľké, nízke aj vysoké.

Srbsko 2018

V rámci kompletizácie Balkánu sme si dali Srbsko, aj keď sa bežne pokladá len za tranzitnú krajinu k tým zaujímavým - Bosne a Hercegovine, Čiernej hore, Albánsku... Našli sa tam aj pekné miesta. Výlet bol typu "prírodné šperky", takže krátke výlety po jaskyniach, roklinách, skalných oknách... Toto je len malá ochutnávka, viac je v linkoch uvedených na konci.

Fínske fíha

Fínsko je krajina tisícich jazier. Presnejšie podľa najnovšieho satelitného sčítania sú ich státisíce. Krajina rovná, modelovaná ľadovcom. Aj keď pri cestovaní Fínskom si príde na svoje aj milovník histórie a kultúry, predsa len je to krajina stvorená hlavne pre vychutnávačov prírody. V lete pešo alebo loďkou, v zime na bežkách. Voda, lesy, mokrade, rašeliniská, na severe tundra.

Bulharské očipučky

Vždy, keď som v cudzom svete, snažím sa mať čo najviac otvorené oči. Ale občas sa tam nájde niečo, čo mi ich otvorí ešte viac. Potom prídem domov, všetko dozrie, rozprávam, ukazujem fotografie. A zisťujem, že nielen ja som sa čudoval. Čakajú ma udivené pohľady, krútenie hlavou, niekedy až vyvalené oči, o slovných komentároch správneho slovenského domaseda ani nehovoriac. „A to ako? Nevrav!

List Garanovi o Albánsku

Nazdar, Palino.

Túlal som sa teraz kade-tade, no už som doma. Nechválim sa, chcem ťa inšpirovať. Nech stále nesedíš doma v Dobšinej na zadku a neprepíjaš v Lilabare svojho básnického génia. Tam vonku je tiež svet, a celkom zaujímavý. Viem, ako veľmi sa vytešuješ z toho, že si konečne ku kristovým rokom dostal doma vlastnú detskú izbu, ale ver mi – žiadna radosť netrvá večne.

Korzika 2010

Na cestovanie po Korzike je najlepšia jar alebo jeseň (cez leto je príliš teplo). Jar je lepšia tým, že sa ešte čosi zelenie, ale na horách môže byť ešte dosť snehu. Jeseň je vyprahnutá, ale zasa zaručene bez snehu. Ja som tam bol na konci leta. Teda teploty príjemné aj na chodenie aj na kúpanie, zem vyprahnutá, občasné búrky a sneh len ako malé fľaky. Tu je ako ochutnávka pár fotografií, ak chceš vidieť viac, pozri si album, ktorý je na adrese v závere článku.

Zakarpatská Ukrajina 2010

V júli 2010 som navštívil Zakarpatskú Ukrajinu (z náško pohľadu Podkarpatskú Rus). Mestá aj prírodu. Pre nás je zaujímavá ako kraj, s ktorým sme istý čas žili v jednom štáte. Pre Čechov naviac Nikola Šohajom - lúpežníkom, ktorého v svojej knihe spopularizoval Olbracht a neskôr v muzikáli Bittová a Donutil. Príroda je tam podobná naším hôľnym pohoriam - napríklad Fatrám - ktoré sa volajú Poloniny. Ak si chceš pozrieť viac, na konci je link na Picasa galériu.

Rumunsko 2009

V lete v roku 2009 som sa naťažko túlal v Rumunsku. Konkrétne v časti Bihor - v pohoriach Apuseni a Vladeasa. Apuseni je krasové pohorie podobné krížencu nášho Raja a Krasu, len vo väčšom a divšom (väčšie priepasti, väčšie ponorné rieky, väčšie rokliny, voľne prístupné jaskyne a táborenie...). Tu je pár fotiek na ochutnanie, viac si môžete pozrieťv komentovanom fotoalbume na Picase (link a návod v závere článku)

Fram

Keď som bol malý chlapec, svet končil v mojom najvzdialenejšom kroku. Najväčšie expedície mali mená Humno '73, Za humnami '74, Potok '75 ... Dobrodružstvá siahali len po jablká zo susedovej záhrady a napätie a strach po dráždenie jeho psa. Narkomansky ma priťahovali neuveriteľné dobrodružstvá Winnetoua, Old Shatterhanda, Tarzana, veľrybárskych lodí či Foglarových chlapcov. Strávil som to všetko bezo zvyšku a svet už nikdy nebol pre mňa skutočnejší ako v tých vymyslených príbehoch. Potom som objavil človečí priestor a začal obdivovať všetkých, ktorí nám darovali čo len malý kúsok niektorej z jeho súradníc. Cestovateľov, moreplavcov, mysliteľov, astronómov ...Potom som objavil tých, ktorí hľadali vesmír v sebe.

Nórsko '97

Trojtýždňová cesta po Nórsku až za polárny kruh, najsevernejšie na Lofoty. Ešte v čase, keď sa o digitálnych fotoaparátoch ani nesnívalo, preto mám len zopár diapozitívov. Chcel som z nej napísať podobný cestopis ako z Maroka, ale nakoniec sa mi podarila len jedna kapitola - o lodi Fram. Rozmýšľal som prečo. Asi preto, lebo Maroko aj Nórsko boli pre mňa rovnako krásne a zaujímavé, ale Maroko najmä pre hlavu a Nórsko najmä pre oči. Hlava píše knihy, oči píšu fotoalbumy.

Dovidenia Alpy

V  Dolomitoch som sa načal a pri Krimmelských vodopádoch dokončil. Teda moje koleno. Bolel ma každý krok a akýkoľvek malý kopček bol zrazu Everestom. Končilo neskoré popoludnie a my sme stáli na poslednom plánovanom bode našej cesty. Pod kopcom pri Werfene, kde nás vysoko v  úbočí provokoval vchod do najväčšej ľadovej jaskyne sveta.

Krimmelské vodopády

Krimmelské vodopády sú vraj najväčšie v Európe, preto sme sa na ne veľmi tešili. Ale sú aj ukážkou toho, ako môže dopadnúť víťazstvo človeka nad prírodou. Čo dokáže civilizácia, ak z prírody urobí dobre zarábajúci mechanizmus.

Lignano

Talianske pláže sú nám dôverne známe. Skúšame Lignano, ale sme sklamaní drahými kempami. Chceme si však užiť mora aj aquaparku, a tak nám nič iné nezostáva.

Jasyňa Postojná

V Slovinsku sme chceli vidieť ešte jednu zaujímavosť - jaskyne. Kvôli nehoráznym cenám sme absolvovali len jednu. Jaskyňu Postojná. Zhltla tisícku z  finančného rozpočtu, a to ešte Tina musela zahrať dieťa mladšie ako šesť rokov, aby išla zdarma. Pri jej technických parametroch to bol dobrý výkon.

Julské Alpy, Triglav

Už sa nám sedí lepšie. Sme celý deň na ceste, trasením sa náklad zhomogenizoval a viacnásobným preložením zmenšil. Vďačíme za to niekoľkým nepodstatným drobnostiam, ktoré boli omylom zaradené v  kategórii zriedka používaných čiže naspodok uložených. Máme za sebou Slovensko aj Rakúsko a našli sme si tichý kemp v  slovinských Julských Alpách.

Taká normálna rodinka

Začína sa to ako vždy. Na dvore stoja On, Ona, Ono 1,
Ono 2 a vzdialený príbuzný auta - škodovka. Oni sústredene hypnotizujú obrovskú kopu batožiny. Škodovka s bojazlivým pohľadom dievčaťa počas prvej noci nechápe, ako sa to do nej vmestí. On s pohŕdavým úsmevom nostalgického čundráka nechápe, načo im to všetko bude. Ona v tušení blížiacej sa apokalypsy nechápe, ako s tým preboha dokážu prežiť. Ono 1 a Ono 2 sa klbčia.

Stránky

Subscribe to Cestopis