Pojmy ťažkého kalibru

Ak je báseň dobre napísaná a trafí sa do všeobecného povedomia alebo do povedomia čitateľa, dá sa prečítať jedným dychom. Vtedy je to paráda. Ale nie vždy je ideálna konštelácia hviezd. Prekážkou môže byť napríklad aj používanie zložitejších pojmov.

Kto sa učil cudzí jazyk, tak mi asi dá za pravdu. Na základné dohovorenie stačí vedieť a dobre používať asi dvetisíc slov. Bežný jazyk ich však používa okolo desaťtisíc, ak to rozšírime na košatý kultúrny jazyk, už je to niekoľko desiatok tisíc a ak zabrúsime medzi špecializované oblasti, sú to státisíce. K tomu ešte treba pridať ťažko odhadnuteľný počet nadslovných pojmov vychádzajúcich z pochopenia historických, mytologických, náboženských, spoločenských, zážitkových a ďalších súvislostí. Je päta, je Achiles, je achilova päta, je symbolika vzniku "achilovej päty", je vlastné súkromné zraniteľné miesto - všetko samostatné pojmy pre použitie v komunikácii.

Je nereálne mať to všetko v palici. Človek si do hlavy natlačí všeobecný základ, ktorý má takmer každý, jeho mohutnosť záleží od schopností, úrovne vzdelania a doby. Potom sa tam zmestí ešte osobná nadstavba, ktorá sa nasaje cez špecifické záujmy a preferencie. A ten zvyšok zostáva v mimohlavových priestoroch a keď treba, siahne sa po encyklopédii, slovníku alebo priateľovi na telefóne. Niečo ako chladnička, špajza a obchod. Alebo operačná pamäť, harddisk a internet. Vzájomná komunikácia je potom siahaním do týchto rôzne veľkých a rôzne prístupných šuflíkov. Podľa potreby. Kto chce pochopiť, musí si občas porozumenie zaslúžiť, obetovať námahu.

S poéziou je to podobne. So všeobecným základom si vystačia väčšinou iba piesňové texty a pri trochu intuitívnej a poetickej duši aj istá časť básní. Čo len trochu ambicióznejšia báseň už používa na vytvorenie poetiky aj tie ďalšie šuflíky a spolieha sa, že ich čitateľ pozná, tuší, alebo si ich osvojí. Básnik napíše :

  • "Mestu začína pomedzi prsty presvitať labuť" a predpokladá, že si už zažil také rána alebo si ich aspoň vieš predstaviť.
  • "V partii často vyhrávajú kone; jedine kráľ však môže dostať mat." a predpokladá, že poznáš alebo tušíš pravidlá šachu. A života.
  • "Ach, Thetis, prečo si ma radšej nedržala za nohu." a predpokladá, že poznáš alebo spoznáš príbeh Achila a jeho matky.
  • "Sú noci, keď sa nerozpustíš v pohári teplého mlieka" a dúfa, že aj ty si občas proti nespavosti (alebo na dobrý spánok) dáš teplé mlieko s maslom.

Básnik riskuje, lebo vie, že ak nepoznáš alebo nechceš poznať, dovidenia. Vyprodukoval prázdne slová. Preto rieši vnútornú dilemu, ako veľmi až chce byť "komplikovaný". Ak málo, oberá seba a čitateľa o kopec krásnej poetiky, ak veľmi, oberá seba o čitateľa. Alebo naopak. Čitateľa o seba.

Pravda je niekde uprostred. Ani nie tak uprostred, ako niekde medzi tým. Treba ponúknuť ľahko stráviteľné jednodychovky, pridať aj podstatnú časť lúskaviek a okoreniť to najakým ťažkým kalibrom pre poetických masochistov so sklonmi k riešeniu rébusov. Ak teda ten poetický skvost stojí za takú námahu. Každý si vyberie, na čo má žalúdok.

Toto môže urobiť autor. Čitateľ má potom možnosť čítať, len čomu rozumie na prvé prečítanie alebo sa zahryznúť aj do pojmov, ktoré mu okrem rozšírenia obzoru prezradia metaforu alebo pointu. Siahaním do neživých informačných zdrojov, podebatovaním v čitateľskej komunite alebo vyzvŕtaním autora. A práve v tomto je internet úžasný. A autori takí nadržaní... Tak zvŕtajte.

Znalosť pojmov a súvislostí je len prvým z orieškov na rozlúsknutie. Ďalším je urobiť z toho poéziu. Tá môže byť ľahká, nadýchaná, plynúca... Alebo ťažkopádna, škrípavá, proklamačná... Ale to už je iná kapitola.

Subsite: 

Žánre: 

Komentáre

***

Vďaka. Toto mi pripadá, ako lekcia č.2. Vieš. A pôsobí na mňa veľmi ukľudňujúco.
Pekne si to napísal :-))
To riešenie vnútornej dilemy o tom, ako veľmi chceš byť „komplikovaný“ som ale nepochopila úplne ani teraz. Keď sa Ti slová tlačia na mozog a musíš ich dostať na papier, lebo inak nedokážeš zaspať, vtedy rozmýšľaš o tom, či to bude pre Andera z Košíc príliš komplikované, alebo nie? Asi keď to dielko potom schováš do šuflíka, a už nikdy nevytiahneš, tak si môžeš dovoliť byť úprimný, otvorený, neupravený a aj príliš komplikovaný. Ale keď ho chceš ukazovať verejnosti, tak ho upravuješ a učešeš? Hľadáš kompromis, aby si vyjadril, čo potrebuješ vyjadriť, ale aby to neostalo nepochopiteľné???

je to aj na Anderovi

Katka, zatiaľ som hovoril len o komplikovaných pojmoch, nie o komplikovanej poetike. Aj o tej možno niekedy.
Komplikovanosť by mala byť úmerná zisku. Nie samoúčelná. Teda ak napríklad niečo potrebujem na dobrú metaforu a je to zložitejšie, musím použiť. Inak by som o ňu prišiel. Nerozmýšľam o Anderovi, ale o básni. A potom zvažujem, či ju zvládne aj Ander. Ander je slobodný človek, keď chce, prelúska. Keď nie, táto báseň má o čitateľa menej.

Ľudia sa niekdy smejú, že niektorí básnici by mali k svojim knižkám pribaľovať aj slovník cudzích slov. To je extrémny prípad. Ale občas treba niekam siahnuť. O čo viac som ako čitateľ ochotný otvoriť svoju náruč, o to viac básní sa mi tam zmestí.

Kompromis hľadám len taký, že sa pýtam: "Vedel by som to isté vyjadriť aj jednoduchším slovníkom". Ak áno, skúšam, ak nie, použijem komplikovanejší. To však nezakazuje čitateľovi myslieť si, že som to len nazvládol. Je to jeho právo.