Pavučiny príbehov

Svoje prvé básne som uverejňoval niekedy okolo roku 1984 v literárnej prílohe Smeny. Tie výtlačky mám starostlivo odložené a keď som sa nedávno prehrabával svojím archívom, pripomenuli mi vôňu tlačiarenskej černe, ktorá sa dnes už veľmi nedá začuchať. Do rúk sa mi dostala aj táto:


Oči sa mi samozrejme kochali v oblasti ľavého dolného rohu, kde je moja báseň, ale v nejakej slabej chvíli nepozornosti mi cukli aj vpravo. A tak som si všimol, že ilustrácie robil nejaký Staríček. Staríček – to meno predsa poznám. Pri najbližšej príležitosti som sa spýtal básnika Peťa Staríčka - a nekreslil toto kedysi tvoj otec? Peťo vyvalil oči: „Áno, volá sa Vincent a takto nejako kreslí“. Opáčil som: „Peťo, a koľko si mal vtedy rokov“. Zamyslel sa a odhadol to na päť. „A nie si na tej kresbe ty?“ Ešte raz sa pozorne zahľadel: „Áno, takto nejako som vyzeral. Veď som to ja! Veď ja som bol v novinách už pred dvadsiatimi piatimi rokmi!“ Oči sa mu pomaly vracali do jamiek, gamba sa dvíhala nahor. Peťo si z toho vytiahol svoj profit – a síce, že už pôsobí na poli literatúry nie pár rokov, ale pár desiatok rokov. Ja som si z toho vybral svoje. Že sa mi Manitú už vtedy snažil naznačiť, koho raz stretnem. Len som si nie istý, či ma chcel nasmerovať alebo varovať.

Keď som išiel vydávať svoju prvú zbierku, strčil som svoje básne do ruky Jarovi Pocnerovi a poprosil ho o kontextové ilustrácie. Keď ich priniesol, so všetkými som sa nejako podvedome zmieril, aj keď som nie všetkému na nich rozumel. Napríklad táto ma zarazila svojou naturálnosťou

Potom po dlhých rokoch sa mi možný odkaz v nej pripomenul, keď som si prezeral fotky z literárnej akcie Poetikon v Kláštore pod Znievom. Na tejto sa mi pristavil zrak.

(fotku dodá Mathej, ale kašle na mňa)

A komu by to zatiaľ nedošlo, ponúkam naturálnejšie porovnanie.

Manitú sa mi už vtedy snažil naznačiť, koho raz stretnem. Len som si nie istý, či ma chcel nasmerovať alebo varovať.

Vtedy mi to došlo. Znamení dostávam dosť, len sa neviem pozerať!

A tak som si povedal, že sa poučím. Začal som si pozorne všímať nové fotky, nové články, nové odkazy... a hútať, čo mi v nich chcel Manitú povedať. Fantázia pracuje na plné otáčky. Vymyslel som pri tom množstvo príbehov, už mi ich stačí do konca života len zapisovať.

Ak si to chcete skúsiť, nech sa páči. Zahrabnite do svojho albumu a hľadajte, vymýšľajte, dolujte, kombinujte. Je to pavučina príbehov.

Subsite: 

Komentáre

Len tak pre zaujímavosť.

Len tak pre zaujímavosť. Teraz táto báseň vyšla na treťom (dvoj)CD skupiny Sto múch a ľuda sa ma pýtajú, prečo je v tu uverejnenej verzii "faux pas" a nie "spústa". Je to preto, lebo zodpovední redaktori vtedy svojvoľne upravovali básne, ktoré posúvali do tlače. A tu sa (už neviem kto), rozhodol, že "spústa" je taký čechizmus, že tam byť nemôže, lebo by to narušilo integritu slovenského denníka. Tak tam vymyslel náhradu kopa/faux pas. Ja si však svoju integritu čechizmami kazím často, preto som to nechal pôvodne.