Prvá múza

Uterák

Bola to krv. Keď mi to došlo, stiahol som ruku vyplašene späť. Reflexívne som si poutieral prsty o nohavice, aj keď bolo jasné, že je už zaschnutá.
„Čo sa plašíš,“ sykol na mňa Rafo cez zuby. Nemohol hlasnejšie, nechcel na nás upriamiť pozornosť. Sedeli sme v poslednej lavici, chemikárka niečo kreslila na tabuľu. Na kolenách som mal uterák, ktorý ma tak vyplašil.
„Načo si mi to strkal do ruky, fuj, hnus! Stačilo ukázať.“
„Tak daj sem. Čo je na tom. Taký je život.“
Rafo bol môj najlepší dôverník, čo sa týka prvého sexu. Doteraz sme sa rozprávali o ňom rovnocenne. Snívali sme spolu o tom, aký bude. Ale situácia sa zmenila. Po víkende akoby prešiel na druhú stranu zemegule. Mal so svojou frajerkou sex.
Podľa prieskumu v triede bol prvý. Aj keď sa takýmto prieskumom nedalo úplne veriť, lebo nikto nechcel priznať pravdu. Osemdesiat percent chalanov však nemalo žiadnu babu, bolo vidno, že ešte nezačali. Tých sa nebolo treba ani pýtať. Asi štyria babu mali, ale po podrobnom výsluchu, pod hrozbou, že sa spýtame aj protistrany, všetci priznali, že ešte nič. Mali sme šestnásť, neviem, či to bolo skoro alebo sme boli pribrzdení.
No a situácia sa práve cez víkend zmenila. Rafo si pichol. So Zuzou. A podľa toho, ako sa k nemu začala správať, som mu to aj celkom veril. Aby zabránil akýmkoľvek pochybnostiam, vytiahol uterák s malými červenohnedými fliačikmi.
„Myslel som si, že to bude plachta, nie uterák,“ vracal som mu jeho relikviu.
„Moc čítaš stredovekú romantickú literatúru. Tam sa mamičky chválili pred celým kráľovským dvorom buď zakrvavenou posteľnou plachtou alebo nočnou košeľou. Dnes je najlepším priateľom René mládenca nadržaného uterák.“
Asi cítil mierny smútok v mojich očiach. Smútok niekoho, kto sa pozerá z druhej strany zemegule.
„Neboj, teraz zapracujeme na tebe,“ posmelil ma. „No asi budeš musieť trochu ubrať zo svojich predstáv. Tých niekoľko tvojich večných lások s pannami k ničomu neviedlo. Zopakujem: po prvé večných – po druhé lások – a po tretie s pannami… Kde uberieme? Z večnosti alebo z lásky alebo z panien?“
„Z poprvévečnosti som ubral už aj sám,“ priznal som. Mal som niekoľko dievčat, o ktorých som si myslel, že sú na celý život. A neboli. Asi sa do toho naozaj vrhám príliš vážne. Večnosť už nehľadám.
„Tak uberieme z potretiepanien a nájdeme skúsenejšiu? Podruhéláska možno príde sama.“
„Dobre.“
No to bol problém. Štatistiku panenstva sme u dievčat nerobili, mohli sme si len domýšľať. Na chvíľku sme sa obaja odmlčali a intenzívne rozmýšľali. Zrazu nám obom zasvietili oči a naraz sme povedali: „Simona!“

Päť slov

Simona prišla na našu školu len pred nedávnom. Spolu s bratom Michalom. Ona štvrtáčka, on druhák. Prestúpili zo strednej školy v susednom meste. Zdalo sa to akosi narýchlo. Všetci boli zvedaví na dôvody. Ktosi mal na jej starej škole kamarátov, povyzvedal sa a pustil do obehu informáciu, čo je za tým. Mala tam povesť ľahšieho dievčaťa a keď už sa to riešilo verejne, radšej prešla na inú školu. Tak chcela dokončiť štvrtý ročník.
Spomenuli sme si na ňu z viacerých dôvodov. Bola krásna, povoľná, mala potrebné skúsenosti a jej brat Michal bol náš nový spolužiak, čo mohlo uľahčiť zoznamovanie.
Sedeli sme s Rafom na obede. Zaujímalo ma, čo na jeho Zuzu najviac zapôsobilo, že zmäkla.
„Videla ma bubnovať, zobral som ju do skúšobne.“
Takže láska je nielen slepá, ale aj hluchá. Dôležitý poznatok aj pre mňa, lebo naše hranie na hudobné nástroje bolo zatiaľ čisté zúfalstvo. Ja som gitaru trápil doma, no on musel požiadať kamaráta, či si nemôže chodiť zabúchať do skúšobne jeho kapely. Za to im občas pomohol s nosením aparatúry a upratovaním.
Zbadali sme Michala, niesol si jedlo. Zatiaľ sa veľmi nezapájal do kolektívu, aj na obedoch zvykol sedávať sám. Kývli sme na neho, aby si prisadol.
„Mišo, v našej triede je zvykom mať prehľad o ľuďoch. Môžem povyzvedať? Prečo si k nám prestúpil?“
„Sestru šikanovali. Nezistilo sa kto, ale nevidela iné východisko. Šiel som aj ja, nech ako súrodenci zostaneme pokope.“
„Takú peknú babu šikanovali? To sa snáď ani nedá.“
„Možno práve preto, že je pekná.“
„Nemal si tam frajerku?“
„Mal, ale rozišli sme sa.“
Vedel som, kam Rafo smeruje. Asi mu práve došlo, že Michal ešte nefiguruje v našich štatistikách. Bolo len otázkou času, kedy stlačí spúšť.
„Už ste to robili?“
„To je jedno, nie?“
„Žiadna hanba, ak nie. Ale my si zakladáme na úprimnosti a táto informácia je dôkazom úprimnosti. Ani Pyko ešte so žiadnou nespal.“ Zagánil som na neho.
„Dobre. Nie som panic,“ oznámil Michal stroho.
Na Rafovi bolo vidno sklamanie. „Ako ti môžeme veriť, že sa len nechváliš?“
„Neviem. Ale hovorím to len vám dvom. Nezaujíma ma, čo si myslia ostatní.“ Zamyslel som sa. Ak sa tým nechce chváliť, asi hovorí pravdu. Na Rafovi bolo vidno, že mu táto nová konkurencia nevonia. Pripravila ho o prvenstvo.
Michal niekam zakýval a do piatich sekúnd sa pri našom stole objavila Simona. Automaticky si sadla. Rozhovor stíchol, element iného pohlavia tu už pôsobil rušivo.
„Ohovárali ste ma?“ spýtala sa žartom. „Lebo to tak vyzerá.“
„Nie, len hľadáme možnosť, ako by si Pyko mohol prvýkrát v živote pichnúť,“ vysvetlil to sestre Michal. Chcel som ho prizabiť. Cítil som sa, ako keby uniklo na internet video, na ktorom masturbujem.
„To príde,“ skonštatovala a začala nezaujato jesť. Jej mimoňský postoj na mňa zapôsobil ako balzam.
„Príde? Samo asi nie,“ povzdychol som si ticho, skôr len tak pre seba.
„Napíš jej báseň. Na mňa to zaberá.“
Ale ba! Mám básní plný zošit. Ak takto málo stačí, aby som na ňu zapôsobil a otvoril si tak cestu k prvému sexu, treba to využiť.
„Ale keď dievčatám sa podlamujú kolená iba pri básňach, ktoré môj žalúdok nestrávi. Naivné, plné klišé, ťuťuli muťuli, láska, páska, kráska, vráska… Ja také neviem a nechcem písať.“
„Ty píšeš lepšie?“
Zrazu som nevedel odpovedať. Nikto ich nečítal, neviem teda, aké vlastne sú. Ale treba si veriť. Tak som si veril.
„Ja píšem lepšie. A cítim, že tebe by som takú dokázal napísať.“ Bolo to odvážne tvrdenie. Začal som na nej pracovať.
„Hmm!“ Prijala ho ako konštatovanie. Na chvíľku sme sa odmlčali a pokračovali v jedení. Zrazu sa usmiala na brata a povedala: „Grcka!“
Michal sa zaksichtil a odsunul tanier. „Prečo to robíš. Vieš, že mi to prekáža.“
„Viem. A čo prekáža vám, chalani? Ktoré slová nemusíte? Rafo?“
„Ja nemám rád slovo sopeľ. Grcka mi nevadí. A Pyko nemá rád panenskú krv,“ zarehotal sa.
„Nebonzuj. Ja akurát nemám rád, keď je nejaký hnisavý jebák preoblečený za kamaráta.“
„Dobre.“ Vytiahla z tašky zošit a vytrhla jednu stranu. Napísala tam slová grcka, sopeľ, krv a hnis. „Ja pridám ešte hovno,“ dopísala ho tam. Papier mi podala.
„Poznáš báseň na päť slov? Nepoznáš? Nevadí. Napíš mi zamilovanú báseň, v ktorej musia byť použité tieto slová. Môžem ti zaručiť, že určite nebude naivná. Ak si to chceš zjednodušiť, dovolím ti, aby si hovno dal do nadpisu.“
Chalani sa rozrehotali. Ja som sa smial tiež, ale asi som úplne nedokázal zakryť, že nasilu.
„Ale ťa elegantne odjebala,“ smial sa mi Rafo, keď od nás odišla. „Musíš uznať, že s gráciou.“
Mal pravdu. Nemal som pocit, že sa mi chcela vysmievať, že ma chcela ponížiť. Len mi ukázala zrkadlo.

Jazda so Simonou

Počkal som na Simonu pred školou. Vyšla s kamarátkami, zaprosil som rukami. Oddelila sa od nich a prišla ku mne.
„Skúšal som ti písať báseň o hovne. Neverila by si, ale celkom to išlo. No aby som ju dokončil a aby bola naozaj pre teba a aby bola naozaj zamilovaná, na to potrebujem viac tebou napáchnuť.“
„A nie je to len dôvod, aby som ťa mala stále za zadkom?“
„Nie. Keď sme spolu, rozmýšľa vo mne niekto iný.“
„Čo teda vlastne chceš?“
„Každý deň byť chvíľku s tebou. Kým to nedopíšem.“ Dobre som to mal vymyslené. Dokončenie som plánoval naťahovať.
„To sa príliš podobá na chodenie.“ Chvíľku uvažovala. „Takto. Len dnes, kým neprídem domov. Môžeš ma vyprevadiť k busu a ak chceš, až k domu.“
„Nepôjdeme na motorke? Zoberiem ťa na svojej Vespičke.“
„Môže byť.“
„Tak počkaj!“ Odskočil som si po svoj skúter. Dal som jej prilbu a sadla si za mňa. Vyštartovali sme.
„Prečo ideš opačným smerom?“ spýtala sa.
„Aby cesta k tebe domov trvala presne do polnoci.“
„Pyko, u teba si človek musí dávať dobrý pozor, čo sľúbi,“ zasmiala sa. „Ale dobre. No len do siedmej, to už musím byť naozaj doma.“
„Aj takú trasu dokážem nájsť.“
Rozhodol som sa urobiť jej okružnú jazdu po svojom živote. Vedel som, že Rafo je v skúšobni, boli sme sa pozrieť, ako sa nevie triafať do rytmu. Ukázal som jej miesto, kde som sa prvýkrát opil. Aj ohnisko pod lesom, kde som prvýkrát fajčil cigaretu ušúľanú z pozbieraných špakov. Poľnú cestu, kde ma starší kamarát učil jazdiť na svojej motorke. Keďže sme šli okolo, ukázal som jej len tak mimochodom aj miesto, kde som prvýkrát držal dievča za prsia.
Potom sme si to nasmerovali k nej. Videl som cestu, po ktorej sa chodí korčuľovať na inlajnoch, telocvičňu, kam chodí na volejbal a miesto, kam sa chodí zašívať, keď je jej ťažko. Keď sme išli okolo, len tak mimochodom ukázala na miesto, kde prišla o panenstvo. Zaflekoval som.
„K tomu by som chcel počuť príbeh. Môžeš si aj vymýšľať, ak chceš.“ Vypol som motor a čakal.
„Je to jednoduché. Typická prvá láska. Chodili sme na prechádzky, spoznávali sme sa navzájom a raz také spoznávanie zašlo ďalej ako inokedy. Ani neviem ako a už to bolo. Boli sme veľmi mladí, všetko bolo také nové, neznáme. A my zvedaví. Ja som ho volala Truhlík, on mňa Trúbka. Možno ti to pripadá smiešne, ale pre mňa to boli vtedy najkrajšie dve slová. Boli sme úplne rozhodení z toho, čo sa s nami dialo. Omámení. Verili sme, že naša láska je najväčšia vec na svete, nad ňu nič nie je.“
„Nevydržalo to?“
„Nie.“
„Čo sa stalo?“
„Osud.“
Mal som dojem, že viac o tom rozprávať nechce. Blížil sa náš čas, zaviezol som ju domov. Rozlúčili sme sa. Poobzerala sa, či nás niekto nevidí, a dala mi krátky bozk. „Aby sa ti lepšie písalo.“
Len čo som prišiel domov, zaliezol som do izby a písal a písal. Išlo to zo mňa samé. Tak takto fungujú múzy! Sila. Pred spaním bola báseň dokončená. Keď som si ju po sebe opakovane čítal, bol som uveličený. Došlo mi, že táto sa síce básňou o hovne volala, ale všetky moje doterajšie básňami o hovne boli.

Mačka

Ráno som sa zobudil zamilovaný. Netrpezlivo som si sadal k počítaču a dúfal, že mi už prišla odpoveď na nočný mejl s básňou. Prišla. Viac ako pochvala za ňu ma tešilo, že sa Simone včerajší výlet okolo našich životov veľmi páčil.
Od vstupných dverí sa ozval krik. Pribehli sme tam postupne všetci. Sestra stála v otvorených dverách a jačala. Na rohožke ležala mŕtva mačka. Krvavá a roztrhaná, vyzerala ako z hororu. Našťastie to evidentne nebola žiadna z našich. Otec hneď volal políciu.
„Podľa mňa je to varovanie. Čo si zasa urobila,“ osopil som sa na sestru.
„Skôr by som si tipovala na otca,“ pohŕdavo podotkla mama. Mali teraz trochu horšie obdobie, občas po sebe vrčali. Otec jej to chcel vrátiť, už otváral ústa, no sestra ho prerušila:
„Ticho buďte, nevieme, čo sa deje. Všetci rozmýšľajme!“ Ja som v poslednom čase nič neposral. Rozliezli sme sa po byte, o chvíľku som počul, ako každý niekomu telefonuje. Hovorí sa, že žene treba dať občas preventívne po papuli, ona už bude vedieť za čo. Mne sa teraz zdalo, že ľuďom treba občas hodiť pred dvere mŕtvu mačku, každý už bude vedieť, za čo. Celkom sa mi to páčilo, takto vyplašených som ich už dávno nevidel. Musím si zapísať do kalendára, asi tak o rok: Prečistiť vzťahy v rodine (hodiť pred dvere mŕtvu mačku).
Na policajtov som nečakal, šiel som do školy. Asi po hodine mi otec zavolal, že už odišli. Vraj je to mačka zrazená autom, asi ju niekto našiel pri ceste a hodil pred naše dvere. Možno to nič neznamená, chlapci sa len zabávali. Cítil som z jeho hlasu, ako mu odľahlo.

Bozkový smajlík

Keď som o svojom novom zážitku rozprával Rafovi, dobre sme sa nasmiali. Dospel k rovnakému záveru ako ja. Raz za čas hodí doma pred dvere mŕtvu mačku a bude sa zabávať na tom, ako začnú ľudia okolo neho chytať paniku a prevetrávať svoje trináste komnaty. Rozmýšľal som, kde asi skončila tá naša micinka mrcinka, musím si ju odložiť do mrazáku a za mierny poplatok požičiavať, kým nezosmradne.
„Simona, nechceš požičať mŕtvu mačku?“ spýtal som sa jej, keď sme sa stretli. „Môžeš sa dozvedieť, kto z tvojej rodiny má špinu za nechtami.“
„Akú mačku, čo za mačku?“
Rozpovedal som jej dnešný ranný príbeh. Postupne začala v tvári chytať preľaknutý výraz.
„Nebolo na tej mačke niečo zvláštne?“ spýtala sa neisto.
„Čo také? Normálna zabitá mačka, krv po stenách, črevá vytečené, oko vonku, muchy okolo nej lietali…“ snažil som sa z toho urobiť horor, aby som ako odmenu dostal jej panický výraz. No túto mäsiarsku predstavu prijímala bez emócií.
„Krvou k nej bol prikreslený bozkový smajlík,“ ubral som, keď som videl, že to nemá význam. „Taký, že dvojbodka pomlčka hviezdička. Cmuk!“
Teraz prišla moja odmena. Jej panický výraz. Ale až veľmi panický, zostal som zaskočený.
„Prepáč, trochu som to prehnal,“ naozaj úprimne som sa ospravedlňoval.
„Ty prepáč mne.“
Nevedel som, čo tým myslí. Prestal som sa vo veci orientovať. Keď videla, že sa nechytám, začala rozprávať.
„Včera som ti povedala len prvú časť svojho príbehu. No ten má pokračovanie. Keď som sa s Truhlíkom rozišla, mala som pocit nejakej trucovitej voľnosti a bolo mi všetko jedno. Na jednej párty som sa zoznámila s chalanom, Karinom, vedela som, že je trochu grázel, ale bavilo ma to. Nechala som sa baliť, provokovala, zahrávala sa s ním. Keď som na druhý deň vytriezvela a začala z toho cúvať, zistila som, že som spravila veľkú blbosť. Čistý psychopat, kolovalo o ňom, že mafián, no a začal ma brať ako korisť. Že jemu žiadna žena kopačky dávať nebude. Že ma strašne miluje a urobí pre mňa všetko. Bála som sa. Nakoniec zasyčal, že ak nebudem jeho, nebudem nikoho. To už som vedela, že je zle. No tvrdil, že mne by predsa neublížil, lebo koho má rád, tomu nevie ublížiť. Ale že ublíži každému, koho budem mať rada ja.“
„No to nie je dôkaz, že za týmto všetkým je práve on.“
„Zabudla som povedať, že keď som ho balila, nakreslila som mu rúžom na spätné zrkadlo auta bozkového smajlíka. Dvojbodka, pomlčka, hviezdička. Ešte stále ho tam vraj má. Tiež som si myslela, že sa len tak vyhrážal. Ale keď som po pár dňoch bola s jedným chalanom tak, že to mohlo vyzerať ako rande, na druhý deň mu zhorelo auto.“
„Žartuješ? Čo na to polícia?“
„Nič, nenašli proti nemu dôkazy. Smial sa nám všetkým do tváre, vyslovene si to užíval. A keď sa nikto nedíval, poslal mi vzdušný bozk. Ako pripomenutie toho smajlíka.“
„Nebojíš sa?“
„Bojíme sa celá rodina. Rodičia mi navrhli, aby som po maturite išla študovať čo najďalej, snáď jeho blbosť nedokáže prekonať veľké vzdialenosti. Na jeseň odchádzam na medicínu do Francúzska. A v lete za oceán zarobiť si na ňu. Na pár mesiacov, ktoré mi zostáva ešte prežiť tu, ma prehlásili na inú školu.“
„Prepáč, ale prišli s tebou chýry, že si trochu ľahšia a nie že ťa niekto prenasleduje.“
„Viem. Aj to rozšíril on. Má po meste veľa kamarátov. A zdá sa, že aj tu. Jeden povie tomu, druhý tomu a hneď je nová pravda na svete. A k tomu ešte, že som paranoická a duševne labilná.“
„Takže tá mačka pred dverami bolo varovanie pre mňa? Aby som ti dal pokoj?“
„Bolo to varovanie pre mňa, aby som dala pokoj ja tebe. Vlastne… varovanie pre nás oboch.“
„Nie je šanca mu to dokázať, že?“
„Nebuď naivný. Viem si predstaviť, ako sa teraz kdesi smeje.“
„Čo teraz?“
„Nič. Odteraz sa nestretávame.“
„Ale ja to tak nechcem. Ja som sa práve začal do teba zamilovávať,“ pridal som mierny úsmev nešťastného Romea.
„O tomto sa nežartuje,“ zabrzdila ma. Ale usmiala sa. Ako keby ju to, čo som povedal, potešilo.

Trestná výprava

Nevedel som sa z toho všetkého vysomáriť. Zavolal som niekoľkým kamarátom, ktorí by Karina mohli poznať. Ale dostal som rôzne odpovede. Od tých, že ide v drogách až po také, že je to normálny chalan. Ako keby aj v jeho prípade zapracoval nejaký informačný troll. Poradil som sa s Rafom.
„Tak mu dáme príučku,“ bola jeho prvá reakcia. Myslel som si, že žartuje. Ale on to myslel vážne. „Na takýchto psychopatov-sociopatov iba z pozície sily, na nič iné nereagujú. Ja neverím rečiam, čo sa o ňom vravia. Ešte aj tá prezývka. Ktorý grázel by sa chcel volať Karino. Kýbel alebo Gestepák alebo Žaluď, to vyplaší. Ale Karino? Stačí urobiť bububu.“
„Ako si tú našu demonštráciu moci predstavuješ?“ neveriaco som vyzvedal.
„Zájdeme za ním a povieme mu, že ak nedá Simone pokoj, tak… ešte neviem čo, koniec nemám domyslený. Podstatné je, že vieme, ako začať.“
Nechal som sa nahovoriť. Veď čo sa môže stať. Keď už nič iné, tak si aspoň vypočujem jeho názor. Dali sme si prilby, nasadli na moju Vespičku a vyštartovali. Predtým však ešte Rafo pripevnil gumovým pavúkom na nosič bejzbalovú pálku.
Našli sme ho tam, kde nám povedali, že pravdepodobne bude. Na ihrisku pri učilišti behal s loptou okolo basketbalového koša. Vespičku som hodil na stojan a pobrali sme sa k nemu. Nielen prezývku mal nepresvedčivú, ale aj výzor. Vyzeral skôr ako chalan a nie mladý chlap, ktorým už bol. Zapadol by k nám do triedy.
„Karino?“ spýtal som sa pre istotu.
„Kto to chce vedieť?“ dal protiotázku. Ale pripadalo mi, akoby ma poznal, len sa tak zahráva. Samozrejme, ak mi dal mačku pred dvere, musel vedieť, komu.
„Nechoďme okolo horúcej kaše, mňa poznáš. Včera si mi nechal pred dverami malý darček.“
„Nepoznám ťa, aký darček?“ Jeho úškrn však hovoril niečo iné ako veta, ktorú vyslovil.
„Ale, no! Simona mi všetko porozprávala. O bozkovom smajlíku, o vyhrážkach, o zapálenom aute a o tom, ako ju budeš stále prenasledovať. Ako budeš ničiť každého, kto s ňou bude chodiť. Teraz som ten niekto ja a mŕtva mačka pred dverami sa mi vôbec nepáči.“
„Takže tak to je,“ usmial sa. „A čo s tým budeme robiť?“
„Budeme s tým robiť to, že už dáš Simone pokoj.“
„Inak?“
„Myslel som si, že sa dohodneme a nejaké inak nebudeme musieť riešiť.“
„Ale budeme.“
„Prečo?“
„Lebo ma to baví.“
Videl som, že ďalej to už táraním neuhrám. Musel som konečne povedať niečo rázne. Buď tak alebo onak, len nie prešľapovať na mieste. Rafo bol celý čas ticho. A keď som sa na neho pozrel, na chudého intelektuála s muškami na tvári, došlo mi, ako asi vyzeráme. Trestná výprava ako z paródie na gangsterský film.
„Ak sa nedohodneme, začne sa také niečo diať aj u teba.“
„Mám to brať ako vyhrážku?“
„Áno?!“ Trochu som stratil odvahu, preto moja rázna odpoveď vyznela skôr ako neistá otázka.
„Chlapci, pozrite sa tam,“ ukázal prstom k lavičke na kraji ihriska. Sedel tam pitbull a celý sa triasol od vzrušenia, či už ho pán zavolá. No poslušne čakal.
„A ešte tam,“ ukázal na opačnú stranu asfaltovej plochy ihriska, kde nejaká partia hrala na jeden kôš. Teraz stáli a pozorovali nás. Karino zapískal. Pitbull sa rozbehol. Bolo vidno, že nesmeruje k svojmu pánovi, ale priamo k nám dvom. Už nebolo pochýb. Chystal sa k skoku. Našťastie si z nás dvoch vybral Rafa. Skočil na neho, Rafo ho objal obidvomi rukami.
„Xero, zasran, si to ty?“ tešil sa Rafo. „Kde sa tu berieš, tak ďaleko. Aha, takže máš nového pána.“ Pes sa krútil, oblizoval mu tvár a vrtel chvostom, bolo vidno, že je šťastný.
„Xero, k nohe!“ zakričal na neho Karino. Síce nerád, ale poslúchol. „Odkiaľ ho poznáš?“
„Cvičil som ho, ešte ako mladého. Vedel som, že to bude dobrý pes.“
Medzitým prišla partia z druhého konca ihriska. Obkolesili nás. „Problémy?“ spýtal sa Karina ten najstrašnejšie vyzerajúci z nich.
„Chlapci si prišli po nakladačku. Poďme kúsok bokom.“ Pomaly nás tlačili ku skejtovej dráhe. Vedel som, prečo asi. Určite tam nie sú žiadne kamery. Karino niečo povedal jednému z kumpánov, ten sa vrátil a tlačil za nami môj skúter. Keď videli, že sú na správnom mieste, zastali. Začal som mať nepríjemný pocit, že sme sem nemali chodiť. Ten najstrašnejší z bandy sa postavil pred nás a začal si demonštratívne vyhŕňať rukávy. Poobzeral sa, pristúpil k Vespičke, zobral z nej bejzbalovú pálku a rozmlátil mi predný reflektor. Myklo ma.
„Počkaj,“ zastavil ho Karino, „vieš, že takéto roboty robím najradšej sám. A ty počúvaj,“ obrátil sa ku mne. „Simonu necháš na pokoji. Ak sa niečo dozviem, čo sa mi nebude páčiť, táto tvoja Harleyka sa len zrazu prehreje a začne z ničoho nič horieť. Ja mám oči a uši všade, ver mi. A vychutnám si to.“
Obrátil sa k Rafovi. „Ty máš šťastie, že ťa môj pes má rád.“
No a potom to prišlo. Dvaja z nich držali Rafa, aby mi nemohol pomôcť. Dvaja držali mňa. Karino ma mlátil.
Keď od nás odišli, Rafo ku mne priskočil a bolo vidno, že trpí aj za mňa. Z jeho ksichtu bolo jasné, že nevyzerám najlepšie.
„Ideme do nemocnice?“ spýtal sa.
„Nie, to by som musel vysvetľovať veci, ktoré sa mi vysvetľovať nechce. Niekoho tu predsa poznáme.“ Zavolal som Simone, či môžeme prísť. Do nosa som si strčil kúsok hajzláku a na hlavu natiahol pod prilbu kuklu, aby mi nekvapkala krv a neplašil som ľudí.

Simona lieči

O chvíľku sme boli u Simony. Už nás čakala. Našťastie bola sama doma, aspoň nebudem mať hanbu pred celou rodinou.
„Budúca pani doktorka, nechceš trochu potrénovať?“ snažil som sa vtipkovať. No keď som sa povyzliekal, bolo vidno, ako stŕpla.
„Ty si bol za Karinom?! Pyko, fakt si debil, veď som ťa pred ním varovala. Keby si sa videl, ako vyzeráš.“
„A to ešte keby si videla jeho,“ mal som chuť trochu odľahčiť situáciu.
„Viem ako vyzerá, je asi taký doriadený ako tu Rafo. Myslíš, že neviem, ako on rieši veci? Ozaj, Rafo, ty si tam nebol?“
„Do mňa si netrúfli. Môžem sa ísť pohrať s vaším psom?“
Rafo radšej zmizol, aby nič nemusel vysvetľovať. Simona ma začala umývať. Veľa krvi bolo z nosa, ale aj pár ďalších rán ešte krvácalo. Vyzeralo to na jeden monokel, modriny okolo rozkroku a niekoľko budúcich chrást. Štichy vraj netreba.
Keď sa nado mnou skláňala, zacítil som jej podkladovú vôňu. Teda vôňu, akú má človek, keď ju nič umelé neprekrýva. Potreboval som si ju pomenovať niečím približným, aby som si na ňu lepšie vedel spomenúť. Med. A škorica. Áno, Simona je med a škorica. Z toho bude dnes večer ďalšia báseň. Chytil som ju nenápadne okolo pása. Nebránila sa. „Veľmi sa hneváš?“ spýtal som sa.
„Nie, len tak trochu. Žiaden chalan sa kvôli mne ešte nepobil. Ale už to viackrát nerob.“ Pobiť sa boli trochu silné slová, ale neodporoval som.
„Chcel som sa spýtať, kedy ma múza znovu pobozká. Lebo ten minulý bozk sa jej už vrátil v troch básňach.“
Simona sa usmiala a pomaly priložila pery na moje čelo.
„No neviem, či toto zaberie,“ pochyboval som.
Pobozkala ma na ústa. Len opatrne, tak ako minule. Potom silnejšie a nakoniec z toho bolo dlhé, ale naozaj dlhé dýchanie z úst do úst. Všetky zranenia ma prestali bolieť.
„Nevedel som, že múzy dávajú jazýčkové,“ usmial som sa.
„To len keď chcú zdôrazniť, že bohatosť jazyka je pre tvorbu veľmi dôležitá.“
„Tiež som nevedel, že múzy pri tom zatvárajú oči.“
„To len keď chcú zdôrazniť, že vnútorný pohľad je základom poetického prístupu.“
„A nevedel som ani…“
„Veľa toho ešte nevieš. Mal by si si prečítať náš manuál, podľa ktorého musíme postupovať. No ten je bohužiaľ tajný, nesmiem ti ho poskytnúť.“
„Nepotrebujem ho poznať. Mne úplne postačí, ak ho budeš poctivo dodržiavať. Zdá sa, že je dobre napísaný.“
Zvážnela. „Pyko, ale ja nechcem, aby si kvôli mne trpel. Ver mi, mňa to bolí rovnako ako teba.“
„Aj ten kopanec do vajec? Normálne sa mi to skoro rýmuje, tvoj bozk začína účinkovať.“
„Nežartuj, vieš ako to myslím.“
„Viem. Budeme sa skrývať. Tak, aby o nás nevedel nikto. Ak o nás nebude vedieť nikto, potom ani Karino. Ja si zoberiem ako pomocnú mierku Rafa. Ak sa dokážem skrývať tak, že o nás nebude vedieť ani on, je to oukej.“
„Dobre. Ak sa ja zasa dokážem skrývať tak, že o nás nebude vedieť ani Michal, je to v poriadku. Ale bude to ťažké.“
Počuli sme, že sa vracia Rafo. Aj keď sa nám nechcelo, museli sme začať dodržiavať naše predsavzatie. Tvárili sme sa akoby nič.

Láska podľa príručky

Nakoniec sa ukázalo, že naše skrývanie sa nebolo až také komplikované. Fungovali sme na telefonátoch, mejloch a esemeskách. S osobnými stretnutiami to už bolo horšie, ale aj tak sme dokázali vytvoriť situácie, v ktorých sme sa mohli stretnúť osamote. O to viac sme si ich vedeli užiť.
Príručka pre múzy bola veľmi šikovne napísaná a moja múza podľa nej poctivo postupovala. Z bozku u nej doma som žil a písal týždeň. Keď sme prešli na kapitolu Inšpirácia prsiami, dodávala mi potrebné palivo dva týždne. A taký malý priestor, akým je trojuholník prikrytý nohavičkami, bol rozpracovaný postupne vo viacerých kapitolách. Na nich som fičal už asi mesiac a ešte stále zostávalo čosi aj na neskôr.
Všetko, čo som napísal, bolo nejakým spôsobom o láske. Čoskoro som začal veriť v to, o čom hovorila Simona v súvislosti s Truhlíkom. Že láska je najväčšia. All You Need Is Love. Bol som jej plný. Cítil som, že to občas musí byť povedané.
„Ja by som pre teba urobil všetko. Pre našu lásku by som urobil všetko.“
Pohladkala ma a zamyslela sa. Zostal som trochu zaskočený. Asi to bolo na mne vidno.
„Čo je, čo sa deje,“ spýtala sa.
„Ja viem, že už je to ošúchané, keď si na Milujem ťa odpovieme Aj ja ťa milujem alebo Aj ja teba. No akosi sa to očakáva. Preto keď ti ja poviem, že by som pre našu lásku urobil čokoľvek, predsa len som trochu očakával to tuctové Aj ja.“
„Ale ja ťa naozaj milujem, Pyko,“ pobozkala ma. Akoby chcela zabrániť tomu, aby tento rozhovor pokračoval. Nechal som to tak. Urobil by som pre ňu čokoľvek, preto jej musím vedieť odpustiť, že ona pre mňa asi nie. Alebo to len nevie povedať.

Plánovanie

Zopár prvých básní písaných pre Simonu som poslal do niekoľkých redakcií. Bola v tom asi trochu samoľúbosť. Mal som pocit, že by som si za ne zaslúžil trochu odbornej pochvaly.
Keď vyšli, zaplnili celú polstranu. Bol k nim aj úvod predstavujúci autora. V troch z nich sa vyskytovalo meno Simona. Nebolo pochýb, pre koho boli všetky písané. Hneď som sa jej išiel pochváliť. Najprv bola potešená, no potom sa zarazila.
„Čo keď sa o tomto dozvie Karino? On nedokáže pochopiť, že to v skutočnosti nie je pre mňa, že som bola len múzou a som v tom nevinne. Pre neho to bude realita.“
„Ako by sa to dozvedel? Literárne časopisy v jeho gangu určite neletia. Predávajú sa len na pár miestach na Slovensku, dnes ledva prežívajú. Aj ja som si ho musel nechať kúpiť kamarátovi v Bratislave.“
„Dobre, tak nie dnes. Ani zajtra. Ale čo ak raz. Chceš teraz žiť v neistote, že ti môže niečo urobiť? Báť sa otvoriť dvere, mať strach ísť ráno k zaparkovanej motorke?“
Mala pravdu. Takto nejako to odteraz bude. Možno sa budem báť úplne zbytočne, ale báť sa budem. Videl som, že aj ona rozmýšľa.
„Treba s tým skoncovať,“ prehovoril som po chvíľke ticha. Konečne ho dostať do basy, nech už je pokoj.“
„Ako to chceš urobiť?“
„Vyprovokujeme ho a chytíme.“
Zasmiala sa. No myšlienka bola zasiata, aj keď jej reálnosti neverila.
„Počúvaj toto. Karino sa mi vyhrážal, že mi podpáli motorku. To je dôležitá informácia pre určenie miesta. Vieme čo a teda vieme kde. Ešte potrebujeme určiť čas. Jednoducho sa v nejaký deň, keď už budeme pripravení, prestaneme skrývať. Prídem za tebou do triedy, ty za mnou. Konečne si to užijeme tak ako sa patrí. Tým vieme čas. Nebude to dlho trvať. Aj minule bol rýchly, mačka bola hneď prvú noc.“
„Nepáči sa mi to veľmi.“
„Vespičku parkujem vždy približne na tom istom mieste, podľa toho, kde je voľné. V našom aute máme kameru, ktorá má režim na ochranu, pri ktorom točí, aj keď auto stojí. Zapína sa pohybom. Preparkujem auto tak, aby smerovalo kamerou na skúter. A vlastne takú istú majú aj Rafovci, rodičia si ju objednávali spolu. Obe autá tak preparkujeme, pre istotu. Ešte je otázka, kde budeme my dvaja.“
„Tiež by to chcelo byť v nejakom aute. Ale nie v osobnom, bolo by nás vidno.“
„Susedia tam parkujú dodávku, vlastne malý karavan. Teraz, mimo sezóny, je na klátikoch, ani sa nebude s nami kývať. Ich syn je môj kamarát a požičia mi kľúče. To bude naša základňa.“
„A čo ak miesto Karina chytíme len niekoho z jeho nohsledov?“
„Verím tomu, že si nenechá ujsť slávnostný akt zapálenia. Tvrdil, že on si predsa takéto roboty robí sám, aby si ich vychutnal.“

Cmukáčikovia

Ten deň sme si užili. Môcť sa slobodne ukazovať, paráda.
Potreboval som si od Rafa požičať auto, preto som mu ponúkol svoju pomoc v skúšobni. Zohnal staré matrace a plánoval ich zvnútra pripevniť na okná a dvere ako zvukovú izoláciu. Susedia sa občas sťažovali, keď do toho chalani pri skúške veľmi mlátili. Auto prisľúbil, no bol zvedavý na dôvod. Keď som mu ho prezradil, chcel byť pri tom. Zoberie si svojho Buddyho, ak by bola naháňačka.
„Dnes ste ma prekvapili, cmukáčikovia. Kedy uvidím uterák René mládenca nadržaného?“
„Neviem. Keď mňa to baví takto pomaličky.“
„Si beznádejný prípad.“
„Priznaj sa, že ťa serie, že nie si prvý.“
„Serie. Niekedy snívam o tom, že Michal prepadne a vrátim sa do vedenia. A medzi vami je všetko v poriadku?“
„Nirvána. Až na jednu maličkosť. Mám pocit, že naša láska je najväčšia vec na svete a potrebujem to počuť aj od nej. Vyhýba sa tomu. Pritom jej prvá láska taká bola. Sama mi to povedala.“
„Je s tebou? Áno. Vyzeráte zamilovaní? Áno. Užívaj si to a ser na osudové reči.“
„Tak ako teba serie, že nie si prvý, tak mňa serie, že niekde po svete behá chalan, ktorý k nej má lepší kľúč ako ja.“
„Čo sa týka môjho kľúča, tak ma zaujíma len to, či dokáže zámku otvoriť alebo nie. Nepotrebuje byť chválený za to, že ju otvoril najlepšie na svete.“ K tomuto som už nemal čo dodať.

Pasca

Všetko bolo nachystané. Vespička stála zaparkovaná na svojom mieste. V bezpečnej vzdialenosti od susedných áut, lebo ju zvyknem pritiahnuť k lampe a priviazať ešte zámkom. My sme s dodávkou parkovali v rade pred ňou, kúsok vedľa naše auto s kamerou. V rade za Vespičkou parkovalo auto Rafovcov. Svetla bolo dosť, celé parkovisko prisvetľovala veľká halogénová vaňa, lebo sa tu už raz kradlo.
Všetci traja sme boli v akcii. Rafo chcel zostať v svojom aute. V našom strážnom družstve sme so Simonou rozdelili smeny. Ja som zobral druhú časť noci, Simona ležala v spacáku a snažila sa spať, hasiaci prístroj nachystaný. Do svitania zostávali už iba dve hodiny.
Zaregistroval som pohyb. Zo strany sa pomaly blížila nejasná postava. Mala šiltovku a kráčala trochu divným krokom. Ako keď sa niekto snaží meniť svoju chôdzu, aby nebol poznateľný. Oblečená bola podobným štýlom ako Karino, keď sme sa s ním stretli. Áno, určite to bol on, sám veľký, teda malý Karino, na žiadneho náhradníka z jeho bandy sa to nepodobalo. Rýchlo som kopol do spacáka a zobudil Simonu. Karino sa pristavil pri mojej motorke. Bolo vidno, ako niečo strieka smerom k nej. Potom sa mu v ruke rozsvietil malý plamienok.
To som už nevydržal. Aj keď plán bol len točiť a fotiť, otvoril som rýchlo dvere a vybehol von. Karino sa zarazil. Pozrel mojím smerom a rýchlo odhodil zapálený kus niečoho smerom k motorke.
Zaregistroval som, že za mnou z dodávky vylieza Simona s hasiacim prístrojom. Karino sa rozbehol smerom odo mňa, presne k Rafovmu autu. Ten vyliezol práve včas, skočil na neho a zvalil ho na zem. Bol dokonca rýchlejší ako pes, ktorý sa vytlačil z auta až po svojom pánovi. Teraz však už vrčal Karinovi pri hlave, ten sa od strachu ani nepohol a žral trávu. Šiltovka mu odletela, ale mal na sebe aj kuklu, čo sme si predtým nevšimli. Náš kamerový záznam by nám bol nanič.
Simona medzitým uhasila oheň a rýchlo dobehla k nám. Rafo Karina otočil a dal mu dole kuklu.
Nebol to Karino. Bol to Michal.

V dodávke

Zostali sme úplne zaskočení. Vošla do mňa zlosť a chcel som mu vraziť, ale Simona ma zastavila. Nechcel som vonku robiť veľký rozruch, zdvihol som ho a sácaním dotlačil k dodávke. Rafo si odskočil zatvoriť v aute psa a dobehol nás. Vošli sme dnu a zabuchli za sebou dvere.
Mal som veľa otázok, nevedel som, ktorou začať. Ale Michal sa rozplakal a hodil Simone do náručia. Tá začala plakať s ním a objala ho tiež. Bude to ťažké.
Potom sa pobozkali. Mokrým jazýčkovým bozkom ako milenci. Slzy im tiekli cez spojené pery a keď začali rozprávať, vzlykali si navzájom do úst.
„Ty Truhlík, čo si to urobil,“ začala Simona a bolo ju dosť ťažko rozumieť, lebo ich ústa sa oddelili len toľko, aby mohla hýbať perami. „Veď sme si niečo sľúbili.“
„Sľúbili, ja viem. Ale ja ťa milujem.“
„Ja teba tiež milujem, ale takto všetko pokazíš.“
„Truhlík? Spýtal som sa neveriaco. Toto je Truhlík?“
Simona neodpovedala, ako keby táto otázka už odpoveď nepotrebovala. Alebo skôr – ako keby tam nikto okrem nich nebol. Bol som úplne v riti. Dva nové fakty mi dali väčšiu nakladačku ako nedávno Karino. Zaľúbil som sa do úchyláčky a nechal sa ňou ťahať za nos. Nevedel som, čo z toho ma sralo viac.
Rafo zdvihol ruku v päsť, zapumpoval gesto víťaza a natešene zakričal: „Yes, zasa som prvý. Sestra sa neráta.“
„Nemôžem sa na vás pozerať,“ postavil som sa. „Idem za Buddym. Chcem mať vedľa seba niekoho, koho láska je naozaj úprimná.“
„Pyko,“ zakričala za nou Simona. „Nevolaj, prosím ťa, policajtov.“
„Neboj sa, ja sviňa nie som.“
Vyšiel som von, Rafo vyliezol so mnou. Aj on by sa tam cítil nadbytočný. Buddy sa potešil, keď sme si sadli k nemu do auta. Položil som si hlavu na palubnú dosku, aby nebolo vidieť, že mi tečú slzy. Chlapi neplačú, nemal by som plakať. Nemal. No a čo. Tak teda plačem. Ale aspoň nepreťahujem svoju sestru.
„Čo povieš, čo tam robia?“ spýtal som sa. „Trtkajú?“
„Neviem, čo si mám o tom myslieť.“ Na otázku mi Rafo priamo neodpovedal.
„Odkiaľ vedel, že mi Karino chce zapáliť motorku?“ zamýšľal som sa. Ani sa mi nechcelo vysloviť jeho meno, bol len on.
„Pýtal sa na tvoj monokel, porozprával som mu, ako to bolo.“
Čakali sme asi štvrť hodinu. Vyliezli von z dodávky. Simona ju zamkla, prišla k nášmu autu a podala mi kľúče.
„Pyko…“, chcela mi niečo povedať.
„Čo, úchyláčka,“ prerušil som ju. Zaujímavé, viac ma sralo, že ma ťahala za nos ako to, že je úchyláčka, napriek tomu som jej do tváre hodil to druhé. Ako slovná facka malo v sebe väčšiu silu.
Otočila sa a kráčala preč. Michal sa k nej pripojil. Išli ťažko, ako keby niesli na pleciach hanbu celého sveta.

O Truhlíkovi

Michal prišiel do školy až po pár dňoch, lebo bol chorý. Taká bola oficiálna verzia. Potom sme sa úspešne navzájom ignorovali. Simonu sa mi darilo nestretnúť, aj keď som ju párkrát zazrel.
Ubehol asi týždeň. Zaklopala, len čo som prišiel zo školy, takže ma asi sledovala. Nemal som chuť otvoriť, jej Milujem ťa Michalovi mi ešte stále dvíhalo žalúdok. Keď neodchádzala, mlčky som ju pozval dnu. Kým si sadla, chvíľku si prezerala moju izbu. Knihy, plagáty, modely… Brnkla na zavesenú gitaru.
„Pyko, prišla som sa ti poďakovať. Čakala som, že už o mne nebudú hovoriť len to, že som ľahká, paranoidná a labilná, ale aj že som úchyláčka, ktorá spáva so svojím bratom. Zatiaľ kľud, ďakujem.“
„To by som nedokázal urobiť. Ale myslím si, že by som si bol zaslúžil pravdu.“
„Ťažká pravda sa nezvykne hneď vešať každému na nos. Môžeš ma chvíľku neprerušovať?“
Práve som sa chystal povedať, že ja nie som každý, ale zatvoril som ústa a prikývol.
„Všetko, čo som ti o Truhlíkovi porozprávala, bola pravda. Ako sme sa zoznámili, ako sme sa zaľúbili, úplne existenčne, ako sme spolu prišli o panenstvo. Čakali sme, kým bude mať pätnásť, aby sme sa slobodnejšie mohli ukazovať svetu. Neboli sme súrodenci. Boli sme dve cudzie deti, ktoré sa náhodou stretli a náhodou zaľúbili.“
Škoda, že som sľúbil, že ju nebudem prerušovať. Už teraz som mal asi desať otázok.
„Moja mama bola rozvedená, jeho otec bol vdovec. Vieš si predstaviť môj šok, keď mi raz mama povedala, že ideme na obed do reštaurácie, lebo mi chce niekoho predstaviť? Prišli sme tam, za stolom sedel nejaký pán s tromi deťmi. Jedným z nich bol Michal. Rovnaké prekvapenie som uvidela aj v jeho očiach. Tŕpli sme, čo z toho bude.“
Pripísal som si v hlave do zoznamu ďalších desať otázok.
„Naši rodičia nám oznámili, že už spolu nejaký čas chodia, síce len krátko, ale sme dve neúplné rodiny, deti potrebujú matku aj otca a oni sa rozhodli zobrať. My dvaja s Michalom sme ich chápali, ale takisto nám začínalo byť jasné, že sa naša láska dostáva do zvláštnej situácie. Že sa z nás stanú brat a sestra a že brat a sestra nemôžu mať spolu vzťah a nemôžu mať sex. Ja som už aj poznala slovo incest. Nevedeli sme, čo robiť. Nebolo sa koho spýtať. Keď som sa chcela poradiť s psychologičkou, vravela, že by mala o našich sedeniach informovať rodičov, lebo nie som dospelá. Nechala som to radšej tak, napísala som aspoň na internete do poradne.“
„Odpísali ti?“ už som to nevydržal.
„Áno. Vraj keďže nie sme pokrvní príbuzní, incest to nie je. Ale takisto to nie je jednoduchá situácia. Ak priznáme vzťah, budeme musieť čeliť konzervatívnemu postoju okolia. Nielen my dvaja, ale celá rodina. A tiež milenecký vzťah dostane zabrať, budeme žiť v jednej domácnosti, zakopávať jeden o druhého, míňať sa v kúpeľni a záchode, zistíme, že ten druhý prdí… že to deti v našom veku, ktoré hľadajú romantickú lásku, nezvládajú. A slovo deti ma vtedy zaskočilo.“
„Pod pojmom konzervatívny postoj okolia bolo myslené napríklad to, že by vám niekto mohol nadávať do úchylákov?“
„Napríklad.“ Prvýkrát sa trochu pousmiala. „Chvíľku sme sa zatajovali, ale bolo to naozaj ťažké. Povedali sme si, že musíme prestať. Zosypal sa a ja vlastne tiež. Po niekoľkých krátkych zlyhaniach sme svoje rozhodnutie, svoj sľub, nakoniec začali aj dodržiavať.“
„Že by?“ podpichol som trochu.
„Bolo to ťažké, dlho som ho neprestávala mať rada. A vedela som, že ani on mňa. Ale držali sme sa. Hrali sme vzorných súrodencov. Až do minulého týždňa, keď sa ukázalo, že on sa ma nevie vzdať. A prejavuje to nešťastným spôsobom.“
„Nezávidím ti. Mať doma stalkera, žiarlivca, vydierača a podpaľača.“
„Je len zúfalý. Zapálené auto nepriznal. To bola ešte asi naozaj Karinova robota. Priznal mačku aj motorku. Ale určite si si všimol, že horelo len vedľa nej. Chcel ťa len varovať.“
Áno, to som si všimol. No myslel som si, že som ho len príliš skoro vyplašil.
„Mohla si aspoň naznačiť, že ste nevlastní súrodenci. Nebol by to pre mňa až taký šok.“
„Myslela som si, že to vytušíš. Veď máme rozdielne priezviská.“
„To som mal odkiaľ vedieť. Tvoje telefónne číslo som si vypýtal od Michala a automaticky som si ho uložil pod jeho priezviskom. Odvtedy som nemal prečo riešiť to.“
„Ak máš niekoho rád, zaujímaš sa o všetko. Aj o celé meno.“
„Ak mám niekoho rád, nepožadujem od neho, aby sa pred každým rande legitimoval občianskym preukazom. Ale priznám sa ti, že to vaše brat – sestra ma až tak netrápi.“
„A čo? Myslela som si, že áno. Preto všetko tak podrobne vysvetľujem.“
„Mňa viac trápi, že si ma ťahala za nos. Nedá sa ti veriť. Keď si Michalovi povedala Milujem ťa, to bola pecka do ksichtu.“
„Musela som, bol úplne rozsypaný, ja ho poznám. Aby si niečo neurobil.“
„Takže v skutočnosti ho nemiluješ?“
„Už nie. Už milujem teba.“
„Takže si mu klamala.“
„Áno,“ priznala.
„Ako ti mám teraz veriť. Čo ak klameš mňa.“
„Pyko…“ vyzerala zúfalá.
„No, jednému z nás dvoch klameš. V tom sa zhodneme, nie?“ Mlčala. „Ja tuším pravdu. Pamätáš sa, keď som chcel, aby si povedala, že naša láska je najväčšia? Že kvôli nej sa oplatí obetovať všetko? No nedokázala si to. Preto, lebo v ňu neveríš. Lebo si Michala ešte nerozchodila. Ja som bol len na zabudnutie. Prestupná stanica.“
Rozplakala sa. „Čo sa asi dalo čakať od chalana, ktorý ani nepotrebuje vedieť, ako sa naozaj volám.“ Vybehla von.
„Ako sa teda naozaj voláš?“
„Trhni si!“ zakričala cez plece, zdalo sa mi, že vidím aj vytŕčajúci prostredník.
„Trhnisi? To sa neprechyľuje? Píšem si Trhnisiová, dobre?“
Odpovede som sa už nedočkal.

V skúšobni

Už asi týždeň sme sa so Simonou vyhýbali jeden druhému. Znášal som to horšie ako som si pôvodne myslel. Ešte že som mal Rafa, ktorý dokázal trpezlivo počúvať.
Šiel som domov zo školy. Zrazu mi zazvonil mobil. Volal Rafo.
„Príď do skúšobne, potrebujem pomoc. Počkaj tam na mňa…“ Viac som nepočul, asi vypadol signál. Rýchle som tam nabehol, bol som blízko.
Skúšobňa bola otvorená, no nikto v nej nebol. Čakal som a z nudy som si búchal na bicích. Do dverí vbehla Simona, prekvapená, že ma vidí.
„Rafo mi volal, že mám prísť,“ povedala ospravedlňujúco.
„Aj mne.“ Začal som tušiť manipuláciu. „Že ho pozdravujem, ja idem preč.“ Otočil som sa k dverám, že odídem.
Sedel v nich Xero. Vyzeral hrozivo. Za ním sa objavil Karino. Boli sme v pasci.
„Tak čo, hrdličky? Rozhodol som sa dopriať vám byť spolu v posledných chvíľach života. Napočítam do desať a potom ho púšťam. Ten čas môžete využiť buď na modlenie alebo na posledný sex. Ak to bude sex, počítam až do päťdesiat. Xero, trhaj!“ Pes vypálil dopredu, ale zastavil ho obojok. Zúrivo štekal, sliny mu prskali z papule, pod obojkom sa mu objavil pramienok krvi. Karino povedal Jedna.
Pozreli sme so Simonou na seba. Nemal som chuť na modlenie. Ani na prvý sex, ktorý by bol zároveň posledným. Kričať nemalo význam, všade samá zvuková izolácia. Poobzeral som sa okolo seba. Jediné, na čo sa oplatilo vyliezť, boli dve veľké reprobedne postavené na sebe. S rozbehom som na ne vyskočil a vytiahol za sebou aj Simonu. Zmestili sme sa, ale ledva sme udržiavali rovnováhu. Desať. Karino pustil obojok. Xero pribehol pod nás. Keď videl, že nás má v pasci, sadol si a vrčal.
„Varoval som vás, ale komu niet rady, tomu niet pomoci. Teraz tu Xera nechám strážiť. Myslíte, že tam hore vydržíte stáť dlhšie ako on tu dole sedieť?“
„Uvedom si, že ti ho utratia, keď nám niečo urobí,“ chytal som sa stebla.
„To je jedno. Rafo mi už cvičí nového, tento začal byť príliš ostrý. Musel som mu dať obojok s ostňami, aby som ho udržal.“ Tak preto mal krv na krku, teraz mi to došlo. A došlo mi aj, prečo nás sem Rafo vylákal. Zapredal sa mafii. Alebo telefonoval s pištoľou pri hlave.
Karino roztvoril obal na činely. „Mobily sem, prosím.“ Hodili sme mu tam svoje telefóny ako do veľkej tašky. Obal zazipsoval a podsunul pod psa. „Ak by ste ich náhodou potrebovali, viete, kde ich nájdete.“ Potom položil na zem misku a začal do nej nalievať vodu. „Ak by ste náhodou dúfali, že zdochne od smädu, tak už nedúfajte.“ Siahol do vrecka, vytiahol z neho za hrsť granúl a urobil z nich na zemi kôpku, „A ak by ste náhodou dúfali, že zdochne od hladu, tak tiež nedúfajte.“ Otočil sa a odišiel preč.
Simona ma objímala, aby sme sa vôbec udržali na bedniach. Bolo vidno, ako veľmi sa bojí. Odo mňa sa očakávalo, že na mne strach nebude vidno, ale v skutočnosti som sa asi bál viac ako ona.
„Mysli, Pyko,“ vravel som si nahlas. „Mysli!“ No nič som nevymyslel. Vyrušovala ma aj Simonina vôňa. V tejto stresovej situácii sa k jej medovej škorici pridalo ešte čosi zvláštne, čo som doteraz u nej necítil. Ako keď mi na hrudi leží naša mačka a začne si lízať srsť. Mal som rád prirodzené vône. Cítil som, ako mi tvrdne. Nenápadne som sa začal lámať v páse a odťahovať, aby nič nezacítila, ale tým sme strácali rovnováhu. Keď sme už skoro padali, reflexívne sme ju obnovili tým, že sme sa pevnejšie objali a pritlačili k sebe.
„Žartuješ?!“ pozrela mi udivene do očí.
„Zabi ma!“
„To by možno bolo riešenie, ktoré by zachránilo polovicu z nás.“
„Keď… voniaš tak, ako si ešte nikdy nevoňala. So mnou to robí zázraky.“
„Ako voniam?“
„Ako keď sa vylizuje mačka.“
„Ale veď to je smrad!“
„Ešte raz, zabi ma!“
Už mlčala. A ja tiež. Pevnejšie sme sa k sebe pritisli, bolo to pohodlnejšie, a rozhodli sa čakať na smrť.

Pri pive

Dvere sa pomaly a s vrzgotom začali otvárať, no nikto v nich nebol. Ozvalo sa zapískanie. Xero vyskočil na všetky štyri a vybehol von z miestnosti. Zostali sme sami. Nechápavo sme sa na seba pozreli.
Zoskočil som dolu. Schytil som stojan na mikrofón a držiac ho pred sebou ako vidly som postupoval ku dverám. Po chvíľke váhania som sa odvážil vykuknúť za roh. Smerom, ktorým predtým utekal Xero.
Pár metrov od dverí, v rohu chodby, sedeli na zemi Karino, Rafo a Michal. Pred sebou mali pivo, Karino si práve zapálil. Xero sedel pri Rafovi a tlamu mal opretú o jeho stehno. Všetci traja zdvihli ruku a s debilnými úsmevmi mi zakývali.
Zavolal som na Simonu. Opatrne prišla a tiež vykukla za roh. Všetci traja zopakovali zamávanie rukou aj debilný úsmev k tomu.
Simona sa zúrivo rozbehla smerom ku Karinovi. „Ty psychopat úchylný, mohol si nás zabiť.“ Chcela mu dať facku, ale stihol jej chytiť ruku. Stŕpol som. Xero sa chystal vybehnúť, ale Rafo ho udržal.
„Toto nerob, lebo…“ zasyčal Karino, „lebo… sa do teba zamilujem druhýkrát a z toho sa už nevyvlečieš.“ V jednej vete dokázal zmeniť výraz od dokonalej nenávisti k dokonalej zamilovanosti. Fakt psychopat. Zapáčil jej ruku a donútil ju sadnúť si. Ja som si sadol tiež.
„Čo keby sme boli spadli a on by nás roztrhal?“ spýtala sa Simona už miernejšie.
„Neroztrhal,“ povedal Rafo. „Posledný povel bol Stráž! a vtedy iba ticho sedí. Ak sa snažíš utiecť, vyštekáva. Hrýzol by, len keby ste ho napadli.“
„Taký povel som tam nepostrehol,“ bránil som nás. „Ja si pamätám len trhaj, zabi, zožer alebo niečo podobné.“ Všetci traja sa zasmiali.
„Koho z vás troch mám za toto zabiť ako prvého?“ zisťovala Simona. Michal nesmelo zdvihol ruku. „Prečo?“
„Už som nemohol počúvať, ako doma stále vyplakávaš. A keď sme o vás dvoch hodili reč s Rafom, priznal, že on už nemôže počúvať, ako mu vyplakáva Pyko. Pritom jediné, čo treba, je, aby ste sa poriadne spolu porozprávali. No toho nie ste schopní, vytrvalo sa ignorujete.“
„Vymysleli sme,“ pokračoval Rafo, „že keby sme vám zinscenovali scénu smrteľného nebezpečenstva, ktorá vo filmoch vždy zaberá, vedeli by ste si povedať, čo si povedať máte. Ja som sa medzičasom lepšie zoznámil s Karinom, lebo chce odo mňa vycvičiť ešte jedného psa. Povedal, že on už ťa rozchodil, len ho baví, keď sa ho ľudia boja. Nahovorili sme ho na toto.“
„Evidentne si to užíval,“ poznamenal som ironicky.
„Vyzeralo to lepšie, ako sme dúfali, kým si to ty, Pyko, neposral. Povedať v romantickej chvíli dievčaťu, že smrdí ako zdochnutá mačka, to je odfajč na druhú. Mohli sme to zabaliť. Tak som stiahol Xera.“
„To som nepovedal. Povedal som, že vonia ako keď si mačka vylizuje kožuch. Cítiš ten rozdiel?“
„Nie,“ sucho skonštatoval Rafo.
„Mne sa to náhodou celkom páčilo,“ nesmelo poznamenala Simona. Všetci štyria sme na ňu udivene pozreli. Dokonca aj ja, myslel som si doteraz opak.
„A čo také by sme si asi mali povedať?“ snažil som sa vrátiť k téme.
Michal pozrel na Simonu.
„Nie!“ povedala rázne.
„Áno. Keď mu to nepovieš ty, poviem ja.“
„Čo si sprostý? Chceš nás dostať do basy?“
„Pyko nebonzuje. Kým nebude vedieť celú pravdu, nikdy ti neuverí. Nikdy ťa nepochopí.“
Rafo sa postavil, videl, že je čas, aby sme my traja zostali sami. No Karino sa nedvíhal. Zaujalo ho slovo basa, bol zvedavý na pokračovanie. Rafo ho potiahol za ruku, donútil vstať a obaja odišli.

Alkoholik

„Mlč!“ prikázala Simona Michalovi nahnevane. Ale nedal si povedať.
„Boli sme so Simonou nešťastní z toho, čo nás čaká, keď sa naši rodičia zoberú. Napadlo nám, že náš problém by sa vyriešil, keby tomu niečo zabránilo. Vymýšľali sme, čo také by ich mohlo rozdeliť. Ako prvé sme sa rozhodli skúsiť otcov alkoholizmus.“
„Buď ticho, Michal!“ Už to neznelo ako rozkaz. Skôr ako prosba skrytá vo výkričníku.
„Môj otec nebol pravý alkoholik, nebol ani na liečení, ale problémy mal. Vedel sa rozbehnúť a potom ho bolo ťažké zastaviť. Simonina mama na to bola citlivá. Vedeli sme, že keby sa nám podarilo aspoň raz ho rozbehnúť, máme vyhrané. Už asi tri roky poctivo abstinoval. Pil iba nealkoholické pivo. Aj keď obsahuje trochu alkoholu, to zvládal. Chceli sme mu do neho primiešať čistý alkohol, taký a len toľko, aby ho nezacítil. A dúfať, že to nespozná a že sám bude pokračovať niečím silnejším.“
Bolo vidno, že Michalovi sa rozpráva ťažko.
„Nenápadne sme ho pozorovali. Všetko išlo podľa plánu. Nespoznal, siahol po ďalšej fľaši a opil sa. Ticho sme jasali. Keď sme videli, že už má dosť, volali sme Simoninu mamu a suseda. Suseda preto, lebo ho v minulosti vedel v takýchto situáciách bezpečne uložiť. Prišiel hneď. Po chvíli povedal, že sa mu to nezdá, že ho odvezie do nemocnice. Začali sme mať strach. Odskočil si po auto, pomohli sme mu otca naložiť.“
Michal sa odmlčal. Simona prestala soptiť a prvýkrát sa zapojila do vysvetľovania.
„Asi o hodinu prišla moja mama a bola veľmi rozčúlená. Videli sme, že to zabralo. O chvíľu zazvonil telefón. Volala polícia. Že havarovali, Michalovho otca našli sedieť za volantom, zrazil chodca a aj sused je mŕtvy. Mama sa z toho zosypala.“
„A otcovi zobrali vodičák a ešte čaká na rozsudok,“ dokončil rozprávanie Michal. Tento záver som nečakal.
„V ten večer sme sa s Michalom rozhodli. Láska, ktorá dokáže zabíjať a spôsobiť toľko nešťastia, nemôže byť najväčšia vec na svete. Aby sme aspoň trochu odčinili, čo sme urobili, presvedčili sme mamu, aby zostali spolu. Že my ako deti tohto otca chceme a teraz sa nám patrí, ako rodine, aby sme za ním stáli.“
Dlho sme mlčali. Simona to už nevydržala: „Trápne ticho. Pyko, prosím ťa, povedz nejakú nevhodnú sprostosť, ty to tak vieš.“
„Koho to teda máš vlastne rada?“
Obaja sa zasmiali, asi som ich nesklamal. „Teba, ty somár,“ Michal zakrútil neveriaco hlavou. Keď videl, že už viac povedať netreba, odišiel.
„Pyko, nechci odo mňa, prosím ťa, veľké reči o láske. Ale ver mi, že ťa milujem tak, ako ešte nikdy nikoho.“
„Dobre. A čo tak… namiesto veľkých rečí malé mlčanie o láske?“ Pobozkal som ju. Toto riešenie sa jej začalo veľmi pozdávať.

Havária

Michal mal narodeniny. Robil malú párty a zo spolužiakov pozval len mňa a Rafa. Bral som to ako potvrdenie toho, že medzi nami je už všetko v poriadku. Nakopol som Vespičku, Rafo sa posadil za mňa a nasmerovali sme si to k nim.
Party nebola veľká, skoro ako rodinná oslava. Bolo tam asi desať kamarátov v našom veku. Obaja rodičia ma už poznali, občas som doviezol Simonu domov.
Otvorene piť sme nechceli, ja som naviac ako šofér ani nemohol, ale skryto sa dalo. Rafo za živým plotom zorganizoval pivný ping-pong. Pre mňa to bol kofolový ping-pong. Dosť som prehrával, a teda aj dosť pil. Podobne ako ostatní. Hrať pripitého mi pripadalo ako dobrý spôsob, ako splynúť s kolektívom.
Svoj posledný dopitý pohár som rozjarene hodil za seba. Dopadol k nohám Simoninej mamy, ktorá nás zamračene pozorovala. Prišla ku mne, zdrapla ma za rukáv a ťahala preč.
V obývačke ma sotila do kresla a aby si zachovala prevahu, zostala nado mnou stáť.
„Prečo chlasceš? Nemáš rozum? Veď si šofér. Nech už viac nevidím, že Simonu vezieš na motorke. Ja ju nenechám zabiť sa s nejakým nezodpovedným somárom.“
Párkrát som ju chcel prerušiť a povedať, že nepijem, ale nedalo sa. Guľometná paľba jej výčitiek bola súvislá. Až keď niečo chvíľku hľadala v policiach, dostal som sa k slovu.
„Ja nepijem. Teda pijem, ale kolu. Som úplne triezvy, prisahám.“
Vrátila sa s hrubou kancelárskou zložkou. Otvorila ju a začala z nej vyberať fotografie. Každou udrela o stôl, keď ju predo mňa kládla. Jednu vedľa druhej. Ako na policajnom výsluchu.
„Chceš vidieť, ako môžeš skončiť? Tak sa pozeraj. Takto? Alebo toto sa ti viacej páči?“ prihodila ďalšiu.
Do miestnosti vošla Simona a hneď vedela odhadnúť, čo sa tu asi deje. Odtiahla mamu preč a celý čas ju upokojovala. Ja som civel na fotky pred sebou. Simona sa vrátila, rýchlo ich zbalila a odložila.
„Sú z tej havárie, že?“ spýtal som sa.
„Áno.“
„Ja vlastne ani neviem, ako sa to presne stalo.“
„A chceš to vedieť?“
„Vedieť áno, ale vidieť už nie.“ Simona si sadla predo mňa.
„Sused viezol otca do mesta. Na tej dlhej ceste cez les im skočila pod auto líška a zrazili ju. Sused zastal, vybehol z auta a vrátil sa kúsok, aby ju odhodil nabok. Medzitým Michalov otec vystúpil tiež, asi si myslel, že sa stalo niečo zlé, skočil za volant, naštartoval a ušiel. Sused sa chvíľu snažil bežať za autom, ale videl, že nemá šancu. Zastal a rozhodol sa stopnúť prvé okoloidúce auto. Otec asi po pol kilometri nezbadal na kraji cesty ležiaceho opilca a prešiel ho. To ho aj zastavilo. Suseda stopované auto zrazilo, nejaká mladá vodička s automatickou prevodovkou, možno spanikárila. Tak to celé zrekonštruovali policajti. Suseda našli asi päťdesiat metrov od zrazenej líšky, otca v aute asi päťsto metrov ďalej, spal za volantom.“
Vedel som, že by sa patrilo niečo povedať, ale nevedel som, čo. Bolo mi jasné, že za týmto všetkým bola ešte jedna nevyslovená veta – A za toto všetko môžeme my dvaja s Michalom. Bolo lepšie mlčať.
Na motorku mi dovolili sadnúť až potom, čo mi dali fúkať. Večer som nemohol zaspať, stále sa mi tie fotografie mihali pred očami. Nakoniec som predsa len zaspal, ale nad ránom ma čosi prebudilo. Nutkanie, že mi niekde zostala visieť myšlienka. Občas sa mi stávalo, že ma pri rozmýšľaní náhle niečo vyrušilo a myšlienka sa nestihla uložiť, zostala niekde stratená ako sirota. Blúdivý Holanďan. Nevedel som ju uchopiť, len som cítil, že tam niekde je. Teraz som to cítil znova. Vedel som, že to súvisí s fotkami z havárie a so Simoninou mamou. Keď na mňa zhúkla.
Opakovane som si listoval v pamäti. Aspoň hodinu. Nakoniec sa výber zúžil na jednu jedinú fotku, ale nevedel som, prečo. Vedel som už, že zblúdenú myšlienku nesmiem nechať tak, lebo ma ešte dlho bude mátať. Ráno som zavolal Simone a poprosil ju, aby priniesla tie fotografie, lebo si potrebujem poupratovať v hlave.
Čakal som ju ešte pred školou, bol som netrpezlivý. Dala mi fotky, listoval som si v nich a zameral sa na tú jedinú. Fotku zrazeného suseda. Nakoniec som zistil, že ešte jedna fotka je kritická. Fotka zrazeného opilca. Držal som ich pred sebou a snažil sa donútiť mozog, aby uvoľnil zblúdenú myšlienku.
Vyliezla. Hneď mi to došlo. Ukázal som fotku suseda Simone.
„Nie je ti na ňom niečo divné?“
„Hm… nie!“
„Ešte raz. Smelo. Uvoľni sa. Čo ti prvé napadne.“
„Taká ženská hlúposť. Že sa mu topánky nehodia k oblečeniu.“
„Áno. Presne. Sused sa štýlovo obliekal, to vidno. No topánky sú úplne mimo. Podľa mňa nie sú jeho. Nedá sa to dokázať, ale keď s tým začnem pracovať ako s hypotézou, zrazu mi do seba zapadne ešte jeden príbeh, iný, ako ten oficiálny.“
„S topánkami je to tu celkovo nejaké divné,“ zamyslela sa Simona. „Opilec nemá žiadne a sú pri ňom krvavé otlačky nejakých, ktoré nikto z tých troch nemá. Možno záchranár.“
„Možno. Ale mám iné vysvetlenie. Začnime tam, kde sused zrazil líšku. Vyskočil z auta, vrátil sa k nej a hodil ju na kraj cesty. Znovu nastúpil do auta a pokračoval v jazde. Váš otec to prespal. O pol kilometra ďalej, keďže bol rozhodený z líšky, si sused nevšimol na kraji cesty ležiaceho opilca a prešiel ho. Zastal, lebo si uvedomil, že sa niečo stalo a šiel sa pozrieť, čo. Videl, že je zle, rozhodol sa hodiť to na vášho otca, ktorý pokojne spal v aute. No to by bolo uveriteľné, iba ak by sused nebol spájaný s miestom tejto nehody, lebo na otázku Prečo ste dovolili šoférovať opitému? by nedokázal odpovedať. Riešením by bolo narafičiť to tak, že mu otec pri zrazenej líške ušiel s autom. No zbadal, že stúpil do krvi a narobil stopy, ktoré ťažko vyčistí. Napadlo mu, že si obuje topánky toho opilca a svoje zahodí niekde cestou. Potom presunul otca na miesto šoféra, dal mu obchytkať volant a rýchlostnú páku, aby tam boli otlačky. Utekal späť k líške, cestou zahodil do lesa topánky. Už bol blízko, keď uvidel prichádzať auto. Snažil sa ho zastaviť, no zrazilo ho.“
Chvíľku bolo ticho. „Neviem,“ povedala Simona, „táto verzia je príliš komplikovaná.“
„Ale nedá sa vylúčiť.“
„Nedá.“
„Povedz doma otcovi, nech ju povie svojmu advokátovi. Má prístup k vyšetrovaniu. Ak by to aj tak nebolo, určite by z nej vedel vydolovať nejaké spochybnenie, čo sa tiež ráta.“ Ešte že pozerávam toľko kriminálok.
„Poviem.“
„A povedz mu tiež, nech skúsia zistiť, prečo vlastne chcel sused otca zaviezť do nemocnice. To ma zarazilo, už keď si mi všetko prvýkrát rozprávala. Nelogické. Nemal ešte otravu alkoholom. Aj môj otec sa už párkrát riadne opil a stačilo, že ho mama uložila a nechala spať.“
„Poviem.“
„A povieš mi aj, že ma máš rada?
„Poviem,“ usmiala sa. „Mám ťa rada.“

Na chate

Mali sme so Simonou výročie. Sto dní. Oslavu sme si naplánovali na ich chate. Sami sme tam však byť nemohli, preto sme to zorganizovali ako akciu celej partie, teda aj s Michalom a Rafom. Chata bola Michalovej rodiny, prežil tam kus detstva a mal v okolí veľa kamarátov. Boli sme dohodnutí, že chalani sa jednoducho presunú do vedľajšej chaty a nás nechajú vo dvojici.
Štartovalo sa z domu Michalových rodičov. Bolo mi jasné, prečo. Musia nám dať záverečné morálne rady, skontrolovať zostavu a nabaliť jedlo, aby sme nezomreli od hladu. Simonina mama nás naviac pôjde zaviezť, to bude posledná kontrola. Bojovú poradu sme mali vonku na terase ich domu.
„Pyko, my by sme sa ti chceli poďakovať,“ začal otec. „Práve dnes sme sa dozvedeli, že sa obnovilo vyšetrovanie môjho prípadu a zrazu sa verzia, ktorú si dal, ukazuje pravdepodobnejšia ako pôvodná. V lese sa totiž našli susedove topánky a dezén sedí s krvavými stopami na mieste činu. Dôkazy zrazu vyzerajú inak, zrazu sú všetci múdri. Načo sú nám takýto policajti?“ Začal sa rozohňovať, preto radšej pokračovala mama.
„Dokonca sa zistilo, že sused otca viezol do nemocnice úplne zbytočne. Ale mal milenku lekárku a robili čachre s poisťovňami, tak sa im každý prípad hodil.“ Konečne som poznal odpoveď aj na poslednú otázku. Ja som to tušil! „Ak to dobre dopadne, veľmi si vydýchneme,“ uzavrela to mama.
Pozrel som po očku na Simonu. Mala na tvári jemný úsmev, aký som u nej ešte nevidel. Keď sa nám stretli oči, žmurkla na mňa. Vedel som, čo táto nová situácia znamená. Za nič z toho, čo sa stalo, s Michalom nemôžu. Urobili hlúposť, ale tá by bola skončila za normálnych okolností len jedným opileckým spánkom.
Keď sme došli na chatu, morálne bezúhonne sme sa rozdelili do izieb a čakali, kedy už mama konečne vypadne. Na začiatok nás čakal táborák s Michalovými miestnymi kamarátmi, takže keby nás náhodou niekto prišiel skontrolovať, všetko by bolo v poriadku.
Michal s Rafom sa odsťahovali až večer. Zostali sme sami. Simona nachystala slávnostné prostredie a jedlo, ja som zakúril v krbe a vychladil víno. Naposledy som sa tak veľmi tešil na rozdávanie darčekov vtedy, keď som ešte veril na Ježiška. A podľa toho, ako sa tešila ona, sa mi zdalo, že na Ježiška veriť nikdy neprestala.
Siahol som za záves a vytiahol odtiaľ veľkú kyticu. Spod vankúša som vydoloval zabalený darček. Ona mala svoju skrýšu medzi parohmi trofejného jeleňa zaveseného na stene. Vymenili sme si darčeky a dali dlhý bozk.
„Kto prvý?“ spýtal som sa.
„Ja! Som zvedavá ako malé decko.“ Začala trhať papier. Vybalila knihu. Pootáčala ju v ruke a keď videla, že je trochu nezvyčajná, radšej sa spýtala, čo to je.
„Vyrobil som ti ručne písanú knihu. Najkrasopisnejším písmom, aké viem, som do nej napísal všetky svoje básne pre teba. Začína sa to mojou prvou naozajstnou básňou O hovne, končí sa to mojou prvou naozajstnou piesňou. Tá je vlastne hlavný darček, lebo ostatné už poznáš. Teraz ti ju zahrám.“
Keď som hral a spieval, zažíval som úžasný pocit. Začal som chápať, prečo chce byť každý muzikantom. Pre toto. Pre obdivný pohľad, ktorý je viac ako čokoľvek iné. Na záver urobila kulisu jačiacich fanúšičiek, hodila na pódium podprsenku, ktorá mi zostala visieť na hmatníku a nakoniec sa na mňa vrhla, zvalila ma na zem a vybozkávala. Takto rozjarenú som ju ešte nikdy nevidel.
„Počkaj,“ smial som sa, „ale to bola romantická pesnička, ak si si nevšimla.“
„A ja tu romanticky bláznim, čo je na tom divné. Rozbaľ si môj darček.“ Zliezla zo mňa a podala mi ho.
Vo vnútri bol uterák. Rozprestrel som ho. Na jednom konci bolo vyšité Pyko, na druhom Simona. Zostal som prekvapený.
„Fíha, my budeme mať spoločný uterák? Ale rád by som ťa na niečo upozornil. Ja mám každý uterák virtuálne rozdelený na tri zóny. Zónu A hore, kde sa vešia, zónu B v strede a zónu C dole. Do zóny A si utieram tvár, do zóny B zvyšok tela a do zóny C guľky. Tu je uško pri nápise Pyko. Nevadí ti, že si budem utierať guľky do Simony?“
„Nevadí,“ zasmiala sa.
„Ale ak má byť spoločný, poprosil by som ťa, keby si si z hygienických dôvodov aj ty utierala guľky do Simony.“
„V poriadku,“ zasmiala sa. „Ale toto nie je obyčajný uterák. Toto je panenský uterák.“
„Čo? Uterák René mládenca nadržaného? Rafo má tiež jeden.“
„Viem, nezabudol sa mi pochváliť. Len ma mrzí, že ja ti takú peknú abstraktnú maľbu naň neposkytnem.“
„Nevadí, keď si dokážem na uteráku predstavovať virtuálne zóny Á až Cé, dokážem si predstaviť aj virtuálnu škvrnu eŠ.“
„Môžem ti ju tam aspoň symbolicky nakresliť.“
„No skús!“
Vytiahla svoje maľovátka a dala mi vybrať farbu. Nedokázal som odolať svojej slabosti na divoké a lesklé farby a vybral som tri úplne šialené rúže s trblietkami. Urobila nimi na uteráku pár škvŕn. Riadna abstrakcia. Rozosmialo nás to.
„Mám ešte jeden nápad,“ povedal som.
Zobral som fixku a kus papiera. Nakreslil som naň okrasný rám a do stredu napísal pár slov. Podal som jej to.
„Darčekový voucher na hymenoplastiku?“
„Platím. V arabských krajinách je to vraj veľmi populárne. Bežné asi ako odstránenie materského znamienka.“
„Pokiaľ viem, minimálne mesiac potom treba vydržať bez sexu.“
„Tak to nie,“ zobral som jej voucher z ruky a roztrhal ho. „Vymyslím niečo iné.“
„Ale rýchlo.“
„Vydrž!“ Zdvihol som prst, aby ma nechala rozmýšľať. „Mám to. Už si niekedy lepila sekundovým lepidlom a zababrala si si prsty? Dajú sa ľahko rozlepiť, ale trochu to zabolí. Au a kvapka krvi. Čo keby som ti urobil jeden štich sekundovým lepidlom?“
„Na to sme málo pili,“ zasmiala sa.
„Na zdravie!“ dolial som a rozbehol ďalšie kolo.
„Pyko, som rada, že ťa mám,“ zvážnela. „Cítim sa, ako keby ma pustili z väzenia. Ty si ten pocit nevieš predstaviť, ale ver mi – celý svet zrazu vyzerá krajšie.“
„Ja to na tebe vidím. Spoznal som ťa ako dospeláčku a teraz je z teba puberťáčka. Zaujímavé, ako jednoducho sa dá omladnúť.“
„Ale vieš že o mesiac odchádzam. Ďaleko.“
„Pokiaľ neodchádzaš na Mesiac, nie je nič ďaleko.“
„Ale ja nežartujem.“
„Ani ja. Máme mesiac. Keby si odchádzala zajtra, aj tak to nemení nič na veci. Už sme sa naučili, že láska má divné miery. Aj keď sa musí niekedy skloniť, stále môže byť najväčšia. Aj keď má len mesiac, deň alebo len dnešok, stále ešte môže byť večná.“
Vyvalila na mňa oči. „Pyko, z teba raz bude spisovateľ.“
„Nestraš! Od malička chcem byť smetiarom.“
Vstala, zobrala náš spoločný uterák a rozprestrela ho na kožušinu pred krbom. „Takže to chceme?“
„Áno. A čo sekundové lepidlo?“ spýtal som sa.
„Iba ak aj ty.“ Asi sme už teda pili dosť.
„Ale to je proti prírode. Vieš, že nás chlapov sa také niečo netýka.“
„Je nová doba. Máte plnú hubu rečí o genderovej rovnoprávnosti a keď príde na lámanie chleba, zrazu že príroda.“
Dopil som pohár, rázne som ho položil na zem a prehlásil: „Dobre. Ja som ochotný venovať ti jedno au a jednu kvapku krvi.“
Dopila aj ona svoj, utrela si ústa a zdvihla dva prsty. „Dobre, ja som ochotná venovať ti dve au a dve kvapky krvi. Nech je spokojná aj príroda.“
Chvíľku sme na seba pozerali, potom sme vybuchli od smiechu a začali sa váľať po kožušine. Keď sme sa už iba pochechtávali, spýtala sa: „Vieš čo je na tom najsmiešnejšie?
„Čo?“
„Že ja som to myslela vážne.“ Chytili sme ďalší záchvat smiechu. Ledva som v ňom dokázal povedať, že aj ja som to myslel vážne.
„V polici za závesom,“ ukázala Simona smerom do chodby, keď sme sa dosmiali. Išiel som tam a o chvíľku som sa slávnostne vrátil so sekundovým lepidlom. Zvážneli sme.
Simona sa vyzliekla. Sama. Keď som videl, že dnes pôjdeme týmto štýlom, vyzliekol som sa aj ja sám. Zobrala špáradlo z jednohubky a natlačila naň najmenšie množstvo lepidla, aké sa dalo. Áno, to bude úplne stačiť. S precíznosťou budúcej doktorky mi urobila jeden lepidlový štich a vyrobila prvý pánsky hymen na svete. Podľa návodu držala lepené časti pritlačené k sebe jednu minútu, počítali sme spolu a nahlas do šesťdesiat.
Vymenili sme sa. S precíznosťou budúceho spisovateľa, alebo smetiara, ešte sa neviem rozhodnúť, som jej podobným spôsobom urobil dva štichy. Podľa návodu som stláčal lepené časti spolu jednu minútu, počítali sme nahlas.
„Začínam mať pocit mierneho strachu,“ povedala Simona.
„Ja tiež.“
„Zaujímavé, ono to naozaj funguje. Pyko, ani nevieš, aká som rada, že práve ja budem tvoja prvá.“
„Byť prvá, to je veľká česť. Preto ešte musím pre istotu skontrolovať, či si tá pravá prvá. Teraz prezriem každé každulinké miesto na tebe, či si tú výsadu zaslúži.“ Pobozkal som ju. „Ústa si zaslúžia…“
„Buď už, prosím ťa, ticho, lebo ti zlepím aj hubu. Ešte vždy si to môžem rozmyslieť.“
„Dobre, oznámim ti až konečný výsle…“
Položila mi na ústa prst. Zmĺkol som. Nevadí. Teraz sa zameriam na precíznu kontrolu. Kým ju skončím, zatiaľ určite vymyslím nejaký spôsob, ako jej oznámiť konečný výsledok aj bez slov.

Dúhový jednorožec

Zobudil som sa skoro, práve svitalo. Simona tvrdo spala. Nechcel som ju budiť, opatrne som vyšiel von. Zo včerajšieho táboráka sa ešte dymilo. Priložil som a o chvíľku sa začali objavovať prvé plamene. Sadol som si na jeden z klátov, ku ktorým sa dym neplazil. Vytiahol som uterák a pozrel som si ho konečne na dennom svetle. Hm. Mali sme dať viac štichov. A menej trblietok. Starostlivo som ho zložil a zasunul späť do vrecka bundy.
Asi po pol hodine sa otvorili dvere na vedľajšej chate. Vyliezol rozospatý Rafo. Bol ako ja, najlepšie sa ští v prírode. To ho trochu prebralo a prišiel si sadnúť ku mne. Podal som mu uterák. Rozbalil ho a zasmial sa.
„Čo si pretiahol dúhového jednorožca?“
„To si nevšímaj, postranný efekt.“
Lepšie sa zahľadel: „Tieto krvičky?“
„Áno.“
„Ale veď Simona už nebola panna.“
„Ešte trochu bola.“
„Čo?“ pozrel na mňa pochybovačne.
„Brat sa neráta.“
Zarehotal sa. „V tomto s tebou musím súhlasiť.“
„Je tam aj moja krv. V rámci genderovej rovnoprávnosti.“
„Ľuďom už riadne jebe z tej rovnoprávnosti. Ja som za klasiku.“
„Koľký vlastne som? Tretí?“
Rafo chvíľu rozmýšľal. „Prvý. Buďme objektívni, každý z nás je prvý. Sme v rôznych kategóriách.“
„V akých?“
„Michal je prvý v kategórii Family, ja som prvý v kategórii Classic a ty si prvý v kategórii Dúhoví jednorožci.“
„Beriem.“
Vrátil mi uterák. Vstal a pohol sa k odchodu. Cestou do mňa drgol.
„Choď do postele. Bude rada, keď ťa pri zobudení uvidí vedľa seba.“
„Viem. Idem.“
Vrátil som sa do chaty. Nachystal som k posteli raňajky a šuchol sa k Simone.
Nevedel som sa na ňu vynadívať. Asi to cítila, lebo sa po chvíli prebrala a otvorila oči. „Budem celá opozeraná!“
„Radšej opozeraná, ako okukaná, nie?“
„To áno,“ usmiala sa.
„Ako ešte sa dá povedať Milujem ťa, aby to nevyzeralo ako klišé?“ spýtal som sa.
„Porozmýšľaj!“
Siahol som za seba po podnos s raňajkami a ukázal jej ho.
„Aj ja teba,“ usmiala sa.

Subsite: 

Žánre: