Modré z neba

Poviedka je prequel (to, čo predchádzalo) k románu Múzofil, keď mal Pyko pätnásť rokov.

Komiks

Sedeli sme pred školou a prezerali si nový Fixov komiks. Už niekoľko dní išiel v triede z ruky do ruky. Príbeh som mu rámcovo vymyslel ja, ale detaily poriešil už on sám. Ako výtvarník mal na to právo. Posledná strana bola najošúchanejšia. Hlavní hrdinovia – kapitán lode Gorian a navigátorka Hortia – skončili po prežití niekoľkých vesmírnych nebezpečenstiev v posteli. Venovali sa v nej archaickej, bežne nepoužívanej technike rozmnožovania – sexu. Konkrétne prvému sexu. Nebolo to veľmi originálne, ale momentálne bola táto téma medzi nami veľmi populárna. Možno aj preto, lebo sme mali pätnásť rokov.
„Fixo, prečo sa Hortia podobá práve na Nikolu?“ vyzvedal Rafo. Nikola bola spolužiačka z vedľajšej triedy. Tu bola, samozrejme, komiksovo vytuningovaná, teda prsia väčšie, pás tenší, zadok okrúhlejší a nohy dlhšie, ale tvár bola jednoznačná. Nikola ako vyšitá.
„Lebo mi tam typovo sedela.“
Zasmiali sme sa. Vedeli sme, že len skrýva pravý dôvod. Do Nikoly sme boli všetci zaľúbení. Pretekali sme sa, kto ju skôr získa. Každý z nás pri balení dievčat vsádzal na svoje najsilnejšie stránky. Rafo ich balil na prechádzky so psami, ja som ich balil na doučovanie z fyziky a Fixo z nich robil hrdinky svojich grafických výtvorov.
V prípade Nikoly nebol ani jeden z nás úspešný, i keď mňa mala rada aspoň ako kamaráta. Stále hovorila, že vo mne vidí skrytého romantika. To ma trochu hnevalo, lebo som chcel byť čokoľvek iné, len nie skrytý romantik. Všetkých tých podlizovačov, ktorí dievčatám vyznávali lásku naivnými prirovnaniami k striebristým lunám či poletujúcim motýľom, som v podstate ľutoval. Najviac ma štvalo, keď som videl, že to často zaberá. Priznávam, aj ja som občas napísal báseň, ale skončila vždy v šuplíku, a určite nebola ani trochu naivná. Niekedy som jej na druhý deň nerozumel už ani ja sám.

Nikola hovorí ánonie

Keď som stretol Nikolu, musel som si hneď rypnúť.
„Ahoj, Hortia.“
„Aj ty začínaš? Neviem, prečo to ten somár robí,“ povzdychla si. Ale bolo vidno, že jej to v podstate lichotí, Fixo nestavil na zlú kartu.
„Ale no, to je snáď jasné. Chce ti naznačiť, že by bol rád, keby s tebou zažil to, čo sa odohráva na poslednej strane.“
„To by so mnou zažil, iba ak by mi priniesol modré z neba.“
„Platí to všeobecne? Aj pre mňa?“
Zasmiala sa. Dobre vedela, že dala nesplniteľnú úlohu. Takto sa to robí, keď treba povedať NIE spôsobom, pri ktorom vyzerá ako ÁNO.
„Pyko, verím, že ty by si aj to zvládol, keby si chcel.“ Viem, čo mala na mysli. Niečo, čo by zvládol romantik vo mne, ktorého ona tušila. Ja nie. A ja sa poznám lepšie.

Vedecké vzrušenie

Doma som sa zamyslel nad tým, že vlastne presne neviem, čo je modré z neba. Fyzikálne, samozrejme. Vedel som, že to súvisí so slnečným spektrom, ale detaily mi unikali. Začal som pátrať. Mal som pravdu. V článku, na ktorý som narazil, bol najprv vysvetlený príklad s trojbokým hranolom, v ktorom sa biele svetlo rozkladá ma dúhové farby. To som poznal. Ale ďalej bolo uvedené, že prechodom svetelného lúča atmosférou interaguje svetlo s molekulami plynov, ktoré ju tvoria. Rozptyl svetla silne závisí od vlnovej dĺžky. Teda modrá zložka svetla sa rozptyľuje oveľa intenzívnejšie ako červená zložka, v dôsledku čoho sa javí obloha ako modrá.
Zaujímavé. Ale na konci bol ešte popísaný experiment. Nalejme do čistého pohára vodu a nasmerujme na pohár lúč bieleho svetla. Pri pohľade zboku nevidíme žiadne žiarenie. Prechádzajúci lúč sa javí ako biely. Teraz do vody pridajme veľmi malé množstvo mlieka. Rozriedené vo vode vytvorí rozptýlené častice správnych rozmerov, na ktorých nastane rozptyl svetla. Pri pohľade zboku uvidíme modré svetlo, pretože práve táto zložka sa rozptyľuje intenzívnejšie ako červená zložka.
Zmocnilo sa ma vedecké vzrušenie. Rýchlo som si nachystal pohár vody a dierou v závesoch som nasmeroval slnečný lúč k nemu. Keď do vody dopadla prvá kvapka mlieka, začala sa rozpíjať ako cigaretový dym. Pohár vody zmodrel. Malo to síce ďaleko od blankytnej, ale pri troche predstavivosti… Pocítil som slabú erekciu. Vytvoril som modré z neba.
Už to viem. Takto ja zbalím Nikolu. Keď zbadá, ako slnečný lúč pretína tmavú miestnosť, začne si dávať dole podprsenku. A keď sa roz­svieti modré z neba, jej modré z neba, stiahne si nohavičky.

Biela kvapka

Hneď na druhý deň v škole som zariadil, aby som mohol byť s Nikolou chvíľku sám.
„Chcel by som ti dať modré z neba,“ povedal som tajomne. Zostala zaskočená. Potom sa usmiala.
„Úplne že modré z neba?“
„Áno, úplne. Ak teda môžem… môžem chcieť… ak ty chceš…“
„Neviem. Neviem, čo všetko si pod tým predstaviť. Skús aspoň naznačiť…“ pridala trochu ženskej koketnosti, ktorou zakrývala zvedavosť.
„Z ktorej strany začať…“ Bál som sa, že o tom pokuse už niekde počula a prezradím sa.
„Od konca?“ posmelila ma.
Rozmýšľal som, čo povedať, aby tajomstvo zostalo zachované.
„Dobre. Tak teda dve slová. Biela kvapka.“
„Fú,“ vydýchla a ja som sa tešil, že pokus nepozná.
„Naši prídu až neskoro večer. Nezastavíš sa u mňa cestou zo školy?“ navrhol som. Vyhovovalo mi domáce prostredie, lebo správne nastaviť závesy nebolo celkom jednoduché.

Odkrytý romantik

Potreboval som v miestnosti tmu, spýtal som sa, či môžem zatiahnuť závesy. Prikývla.
„Daj mi chvíľku čas, Nikol, musím sa pripraviť. Otočíš sa? Chcem, aby to bolo pre teba prekvapenie.“
„Hanblivá by som tu mala byť ja, nie?“ usmiala sa. „Radšej si odskočím.“ Dvere kúpeľne sa za ňou zatvorili. Bol som tomu rád, lebo bolo čo chystať. Rýchlo som v štrbine závesov vytvoril malý otvor, ktorým začalo dnu vnikať slnečné svetlo. Na miesto, kam dopadalo, som posunul stolík. Naň som položil pohár naplnený čistou vodou a kvapkadlo, do ktorého som natiahol trochu mlieka.
Dvere kúpeľne sa začali pomaly otvárať. Nestihol som svoj výtvor tajomne skryť pod šatku, preto som schmatol deku a rozprestrel ju pred sebou a pred svojím experimentom ako kúzelník. Trčala mi len hlava a prsty na hornom okraji. Bol som rád, že som to stihol aspoň takto.
Dvere sa otvorili úplne, stála v ich ráme. Obaja sme sa rozosmiali. Aj ona pred sebou držala veľkú osušku. Bral som to ako znamenie osudu.
Pristúpila bližšie a pustila osušku na zem. Stála predo mnou nahá. Ruky teraz vyzerali, akoby sa vzdávala, pomaly ich nechala klesnúť nadol a sklopila hanblivo oči. Moje prsty sa na okraji deky ešte kŕčovitejšie zovreli. Došlo mi, že som zasa raz niečo posral.
Bola krásna. V tmavej miestnosti nasvietenej jediným bodovým reflektorom vyzerala ako zo starého filmu. Takúto scénu som si predstavoval len v tých najtajnejších snoch. V dievčenských prsiach jej rýchlo dýchala nesmelosť a v rozkroku som tušil chvieť sa páperie odkvitnutej púpavy, ktorá sa bojí vetra. Vyzerala úplne inak ako jej napumpovaný komiksový avatar.
Rozmýšľal som, ako na chvíľku vrátiť čas, aby som sa zbavil tohto trápneho stavu.
„To antré bolo krásne. Mohla by si ho ešte raz zopakovať? Vráťme film až za tie zatvorené dvere.“ Fakt by mi stačila len chvíľka, pohár by som vylial do kvetináča, kvapkadlo kopol pod posteľ a vyzliekať sa viem rýchlo.
Pomaly zdvihla oči a jemne naznačila prstom, že už môžem deku pustiť aj ja. Moje ruky sa ešte kŕčovitejšie zovreli. Usmiala sa, natiahla ruku a prstom začala stláčať horný okraj nadol. Rezignovane som uvoľnil zovretie, kúzelníkova plachta sa zviezla k mojim nohám. Ukázal som smerom nadol.
„Modré z neba. Tradá!“
Keď videla, že tam stojím oblečený, rýchlo si rukami zakryla prsia aj rozkrok. Takto núdzovo scudnená sa zohla po osušku a omotala sa ňou. Odbehla do kúpeľne a vrátila sa s oblečením v ruke. Až teraz poriadne pustila na svoju tvár nechápavý výraz, ktorý tam patril od začiatku. Sadla si vedľa mňa a čakala vysvetlenie. Ukázal som na lúč svetla, ktorý jej prechádzal pred nosom.
„Takto k nám prichádza do izby nebo.“
Ona si začala pod uterákom obliekať nohavičky.
„A teraz spolu, áno? Biela kvapka.“ Dal som jej do ruky kvapkadlo a pomohol jej kvapnúť do vody trochu mlieka. Naklonili sme hlavu a videli, ako sa voda farbí namodro.
„Venujem ti modré z neba,“ naznačil som rukou ako kúzelník, ktorý práve dokončil svoje vrcholné číslo. Ona si zatiaľ pod uterákom obliekala podprsenku.
„Pekné,“ povedala, ale to ma len evidentne nechcela sklamať. Očakával som viac. Aj ona to pocítila, dala mi aspoň bozk na čelo.
„Už musím ísť. Otoč sa, prosím ťa.“ Doobliekala sa. Bol som trochu sklamaný, veď aj keď sa situácia skomplikovala, pokus napokon dopadol dobre.
Zobrala si tašku a poberala sa k odchodu. Ale nedalo jej to. Musela sa niečo spýtať.
„Prečo si ma sem pozýval?“
Ako prečo? Veď je to jasné. Možno som prvý na svete, komu sa podarilo priniesť dievčaťu naozajstné modré z neba. Ja viem, na Nobelovku to zatiaľ ešte nie je, ale aj tak… No asi chce počuť niečo iné. Ak jej to nepoviem, tie dvere sa za ňou zatvoria a… Preglgol som.
„Prečo som ťa sem pozýval? Lebo každý motýlik si hľadá svoj kvietok.“
Tvár sa jej rozžiarila: „Krásne si to povedal. Presne tak to cítim aj ja.“ Pristúpila ku mne, položila si ruky na moje prsia a zahľadela sa mi do očí. Vedel som, čo musím urobiť. Experiment musí zmiznúť z očí. Ale napadlo mi niečo iné. Siahol som po pohári a odpil som si z jeho zakaleného obsahu. Jej som dal dopiť zvyšok.
„Otvor ústa,“ poprosil som ju. Poslúchla ako malá lastovička. Do úst som jej kvapol ešte jednu bielu kvapku, sebe tiež. Potom som nás ako dva pokusné poháre pomaly presunul kúsok vedľa, tam, kde nám na tváre dopadol slnečný lúč. Zazrel som, že som sa rozsvietil v jej modrých očiach. Ona to určite uvidela rovnako.
„Chcem nám venovať modré z neba,“ zašepkal som. „Nech ja som ním pre teba a ty si ním pre mňa.“
Postavila sa na špičky a pootvorené ústa pritlačila na moje. Oči sa jej zatvorili, modré dúhovky zhasli. Ale aspoň som si mohol všimnúť, že neboli jediným modrým svetlom, ktoré z nej vyžarovalo.


Poviedka vyšla aj v časopise Arbalet 3/2017 http://www.arbalet-poet.sk/casopis/3-2017

Subsite: