370 O drakovi Defloriánovi (rozprávka)

Kde bolo, tam bolo, bolo jedno rozprávkové kráľovstvo, v ktorom bolo niečo v neporiadku. Niektoré veci tam boli naopak. Bol tam drak, ktorý nebýval v jaskyni, ale naopak – chcel sa do nej dostať. Tú jaskyňu nestrážil drak, ale naopak – princezná. Nevolal sa Florián, ale naopak – Deflorián…

Ale nepredbiehajme. Začínalo sa to úplne obyčajne. V jednom kráľovstve žil kráľ, ktorý mal dcéru. Mal ju veľmi rád a strážil ju ako oko v hlave. Začínal sa o ňu pomaly obávať, lebo prichádzala do veku, kedy sa začnú hrnúť pytači.

Ako v každom správnom kráľovstve, aj v tomto mali draka. Volala sa Florián. Býval v jaskyni vysoko v horách. Bol iba jednohlavý a chrlil ten najžeravejší biely oheň. To sa v kráľovstve cenilo, lebo kým žltý oheň dokáže iba spáliť rastliny a ľudí, červený oheň už roztápa meče a brnenia, biely oheň skaly roztápal. A tak v okolí jeho jaskyne zbierali vzácne lesklé drahokamy, ktoré sa stali výborným exportným artiklom. Keďže to bol drak mierumilovný, panny im nekradol, nechávali ho v pokoji žiť.

Ale kráľovi sa málilo. Narobil si dlhy a potreboval peniaze. Múdri radcovia mu poradili, že drahokamy okolo Floriánovej jaskyne sú len zlomkom toho, čo sa nachádza priamo v nej. Lebo tam on žije, tam najčastejšie chrli biely oheň. Preto sa kráľ rozhodol Floriána vylákať z jaskyne a kým v nej nebude, zobrať zopár drahokamov, ani si to nemusí všimnúť.

Florián mal rád čary, preto s radosťou prijal pozvanie na kráľovský dvor, kde sa mal konať čarodejnícky galavečer. Zostal sedieť na hradbách, aby nikomu neublížil, a pozoroval. Hlavným číslom bolo vystúpenie dvorného čarodeja Babrakusa. Volal sa tak preto, lebo čarovanie mu veľmi nešlo. Vždy vyčaroval niečo iné ako chcel. Jediné kúzlo, za ktorým si stál, bolo Inverzo. Obracal ním veci naopak. Čo bolo dnu, dostalo sa von, čo bolo vonku, dostalo sa dnu. Priniesli mu klietku s vtáčikom. Babrakus povedal Inverzo a zrazu klietka zmizla a kanárik bol slobodný, roztiahol krídla a uletel. Všetci tlieskali, lebo to vyzeralo, ako keby čarodejník kanárika oslobodil. No len on vedel, že v skutočnosti sa klietka dostala do kanárika a nevedno, ako dlho s ňou dokáže žiť. Kúzlo sa páčilo aj Floriánovi, bol celý natešený.

Po slávnostiach odletel Florián domov a pred kráľa predstúpili baníci, ktorí mali za úlohu priniesť drahokamy z jaskyne. Ale prišli naprázdno. Svätosväte prisahali, že robili čo mohli. Že do jaskyne sa nedá dostať. Akoby jej vchod strážilo nejaké neviditeľné kúzlo, ktoré dovolí vstúpiť iba Floriánovi. Akoby Florán bol kľúč a jaskyňa zámka. Kráľ práve rozmýšľal, ako ich dá popraviť, keď tu zrazu sa ozvalo svišťanie krídel a hučanie plameňa. Nad hlavami im lietal Forián a sršal okolo seba biely oheň.

„Kto vám dovolil dobýjať sa do mojej jaskyne,“ rozčuľoval sa Florián mocným hlasom. „To mám za to, že som na vás dobrý? Že sa nesprávam ako normálny drak? Že neničím veci, nekradnem panny, nezabíjam pre radosť? Dosť bolo humanizmu!“ Zletel rýchlo dole a uchmatol princeznú sediacu vedľa kráľa.

„A vedzte, že do mojej jaskyne sa môžem dostať iba ja. Chráni ju pradávne kúzlo, ktoré dnešné čary nedokážu prelomiť.“

Kráľ bol smutný, ako to dopadlo. Miesto vedľa neho zostalo prázdne. Jeho zlatá dcérenka bola niekde tam, v dračej jaskyni. Vybral sa tam s celým svojím vojskom, baníkmi, ľahkou i ťažkou technikou, radcami, čarodejom, šašom a kompletným keteringom. Kým bol Florián vnútri, ani sa nedostali tak blízko, aby mohli skúšať prelomiť vchod, plamene ich držali v dostatočnej vzdialenosti. Preto jedna divízia draka vylákala von a kým ich naháňal po lese, kráľ prikázal baníkom, aby rúbali, aby rozbíjali, no kameň nepovolil. Obrátil sa teda kráľ na svojho čarodeja.

„Ak vchod tej jaskyne strážia čary, prelomia ich iba čary. Ukáž, čo vieš! A aby si mal motiváciu – ak to do minúty neodčaruješ, tu zbrojnoš ťa prebodne. Nepotrebujem ja takého čarodeja, ktorý čarovať nevie. “

Kývol na kuchára, ten pochopil a vytiahol minútky. Kráľ ich položil pred vchod jaskyne, aby na ne Babrakus dobre videl. Piesok sa začal presýpať. Babrakus sa začal potiť, lebo vedel, že poriadne čarovať nevie. Pálil zaklínadlá jedno za druhým, no nič sa nedialo. Len on vedel, že to nie sú zaklínadlá, len také bľabotanie, lebo on si žiadne nepamätal, nedával v škole pozor. Keď videl, že v minútkach zostávajú posledné zrnká a zbrojnoš už zdvíha meč, zakričal: „Inverzo!“

Zotmelo sa, všetko sa skrylo v hmle, ozvalo sa dunenie. Po chvíľke sa začala hmla rozplývať, stála tam princezná a jaskyňa zmizla. Dav začal jasať, videl oslobodenú princeznú. Len čarodej bol smutný, lebo vedel, že nie je všetko tak, ako vyzerá. Že Floriánova jaskyňa je teraz niekde v jej vnútri. Aj tušil, kde asi.

Zrazu priletel Florián, minula sa mu energia, potreboval zaliezť do jaskyne a dobiť sa. Ale jaskyňa nikde. Začal síce okolo seba metať krídlami, ale keďže plamene z neho nešľahali, ľahko ho spacifikovali. Veľmi sa nebránil. Bez jaskyne sa mu ani žiť nechcelo.

Život v kráľovstve pomaly plynul ďalej. Princezná sa stala súca na vydaj, a keďže bola krásna a kráľovstvo bohaté, o pytačov núdza nebola. Ale vždy, aj keď sa jej niektorý z nich celkom pozdával, akoby niečo v jej vnútri hovorilo, že nie. Ako keby mala v sebe jaskyňu, ku ktorej existuje len jeden kľúč, a ten so žiadnym princom neprichádzal. Začala už vyzerať divne, že je nejaká prieberčivá, otec sa vyzvedal, akého jej teda má zohnať, ona len zo žartu že princa na bielom koni.

Čarodeja trápili výčitky svedomia, odišiel do najzastrčenejšieho kúta kráľovstva a stal sa z neho pustovník. Staral sa tam o Floriána, ktorému vyrobili peknú priestrannú klietku. Ani nemusela byť zamknutá, rád v nej zostával. Kam by aj šiel?

Zrazu sa objavil ďalší pytač. Tento bol nejaký iný. Nepriniesol jej žiadne dary a šperky, ale rozprával jej čarovné príbehy a keď s ním chodila, aj ich spolu zažívali. Vedela sa pri ňom zasmiať a aj keď to s ním bolo občas do plaču, nakoniec sa vyjasnilo bol z toho aspoň úsmev. Cítila, že sa spolu do seba zamilovali. Ale niečo v nej ako keby zostávalo zamknuté. Bola z toho smutná. Obaja boli z toho smutní.

Princ rád chodil po celom kráľovstve, bola to krásna krajina. Narazil aj na čarodejníka Babrakusa a klietku s drakom. Babrakusovi sa princ páčil, bol iný ako všetci tí doterajší. Keď mu princ porozprával o svojej láske k princeznej a o tom, že sa mu nevie úplne otvoriť, Babrakus už viac nedokázal držať v sebe to tajomstvo. Všetko princovi vyjavil. Ako oslobodzovali princeznú z jaskyne, ako použil jediné kúzlo, ktoré vedel, ako princeznú oslobodil iba za tú cenu, že v nej zostala zamknutá jaskyňa. Princovi začínalo byť všetko jasné, ešte viac posmutnel. Zrazu mu čosi svitlo.

„Babrakus, ak by som sa dostal do vnútra Floriána a ty by si použil kúzlo Inverzo, mohol by sa Florián a teda kľúč k jaskyni dostať do mňa.“ Babrakus pripustil, že by to možno stálo za pokus. Princ sa pobral za Floriánom, ktorý smutne ležal v klietke s otvorenými dverami a občas si nostalgicky kuckol, no biely oheň nikde. Chýbala mu jeho jaskyňa, ktorá jediná mu mohla dať energiu.

„Florián. Chceš sa znovu vrátiť do svojej jaskyne?“

Floriánovi zasvietili oči: „Chcem, ale asi sa to nedá. Ani neviem, kde je.“

„Ja viem a vedel by som ťa tam dostať, ale musel by som sa najskôr nejako dostať do tvojho vnútra.“

„Chceš spredu alebo odzadu?“ spýtal sa Florián a už sa aj otáčal, dvíhajúc chvost.

„Radšej spredu. Len mi musíš sľúbiť, že nebudeš hrýzť a dáš si pozor, aby sa ti negrglo.“

„Sľubujem.“

Florián naširoko otvoril hubu, princ s rozbehom skočil dnu, vkĺzol ako dobre namastená haluška. Drakovi trochu vyliezli oči z jamiek, lebo už dávno si takto nepošmákol, ale statočne preglgol. Babrakus bol už nachystaný, len čo si Florián zo zvyku pomastil pazúrmi brucho, vystrelil na neho zaklínadlo „Inverzo“.

Zotmelo sa, zahrmelo a všetko sa zahalilo do hmly. Keď sa hmla rozplynula, pred Babrakusom stál princ. V divnom postoji, ako keď kočiš padne obkročmo na oje voza. Babrakus vedel, že Florián je v ňom. A tušil aj kde.
Princ rýchlo utekal do hradu a zvítal sa s princeznou. Veľmi sa tešila, že ho znova vidí a cítila, že niečo sa zmenilo. Ako keby princ prišiel s kľúčom od jej vnútra. To, čo sa v nej doteraz bránilo, samo sa pýtalo za princom.

Princ ju zobral do náručia a zaviedol na lúku. Ľahli si do trávy medzi kvety a on jej začal rozpovedať príbeh, ktorý sa práve dozvedel. Ako ju zachraňovali od draka, ako sa drakova jaskyňa dostala do nej, ako sa nechcela nikomu otvoriť okrem Floriána a ako princ do seba dostal Floriána. Princezná mu všetko verila, lebo to tak aj cítila. Postavila sa nad ležiaceho princa a vznešene, ako to vedia len naozajstní vladári, priložila ruku k miestu, kde pulzovala v princovi dračia sila.

„Drak Florián, za tvoje služby ťa povyšujem do šľachtického stavu a prepožičiavam ti titul, takže odteraz môžeš používať pred menom francúzske „de“. Odteraz si Drak de Florián.

Drak de Florián cítil, že niekde blízko je jeho jaskyňa, ktorá mu dokáže dodať novú energiu. Jaskyňa cítila, že niekde blízko je jej drak, jej jediný drak, ktorému sa chce otvoriť. Princ a princezná cítili, že všetko je tak, ako má byť.

„Už, princezná?“ spýtal sa princ a princezná prikývla.

A tak princ splnil sľub, ktorý dal drakovi. Ten znovu našiel svoju jaskyňu a získal späť dračiu silu, zasa mohol chrliť biely oheň. Zostávali po ňom drahokamy, stačilo ich len zbierať. Odvtedy si princ a princezná žili šťastne, keď to na draka a jaskyňu prišlo, dopriali im, aby boli chvíľku spolu. Drak mohol byť plný sily a jaskyňa plná bieleho ohňa, z ktorého sa občas zrodia drahokamy.

Subsite: 

Žánre: