295 O zlatej priadke nárečovo (rozprávka)

Pôvodná Dobšinského rozprávka bola hovorená liptovským nárečím. Ale čítať v nárečí (skúste si niečo v Záhoráčtine alebo Šarištine) je utrpenie. Preto sa používa kompromis - nárečie sa trochu naznačí a nenápadne sa prejde do spisovného jazyka. Je to pre dobro čitateľa. Ak by predsa len niekto chcel skúsiť nárečovejšiu verziu ako tú v knihe, môže si ju tu prečítať. Pozor, tento text nahrádza len rozprávku, úvodnú a záverečnú scénu príslušnej kapitoly si musíš prečítať v knihe.

„Kde bolo tam bolo, za dvomi rukami a desiatimi prstami bolo kráľovstvo, ktoré sa nazývalo Ženohradsko. Plodná hôľna krajina, týčili sa nad ňou žírne kopce, osviežovali ju malebné údolia, tajomnili ju tmavé roklinky i nepreskúmané jaskyne. Ale aj nedobytné hrady, pevnôstky a útočiská. Táto krajina mala tú najmúdrejšiu a najkrajšiu budúcu panovníčku na svete. Nebola to obyčajná princezná, ktorá by len po báloch a tancovačkách chodila a služobníctvom sa obsluhovať nechala. Bola to princezná, ktorá rada ruku k robote priložila. Kvietky posadila, navarila, napiekla. A veľmi rada priadla.
Zaľúbila sa princovi Prstoházymu, ktorý vždy, keď to kráľovstvo videl, roznežnil sa. A páčilo sa mu, ako princezná pradie. Brával ju na prechádzky po kráľovstve a hľadal, kde pradie najkrajšie. No nech robili, čo robili, priadla pekne, ale nepriadla zlato.
Princezná videla, že by princ veľmi chcel, aby priadla zlato. Preto sa rozhodla, že aj keby sa mala o radu pýtať každej živej poddanej duše, urobí tak. Aj keď možno bude musieť prejsť všetky krajiny i nekrajiny svojho kráľovstva, kým odpoveď nájde.
Vybrala sa najprv na sever, do kraja Tvrdohlavensko. Žili tam aj potomkovia slávneho francúzskeho rodu La Luočik. Najbližšie bol C’lavý La Luočik, reku že jeho prujšie opáči.
„Nevedel by si ma naučiť, aby som zlato priadla?“ spýtala sa ho princezná. Zamyslel sa i riekol:
„Oprrrobujmé, mademoiselle, oprrobujmé, možno sa zadarrí.“ Takto skúšali i onak skúšali, no princezná kadejako ľúbezno priadla, len nie zlato.
A to isté jej povedal aj ďalší z rodu, C’pravý La Luočik. Rovnako pochodila, aj keď sa pýtala dvorných radcov Piera Hornopera a Piera Dolnopera a nevedel pomôcť ani kráľovský veštec Nos Tradamus.
Vybrala sa teda do krajiny Búrlivé výšiny, že tam šťastie skúsi. Žili tam dvaja germánski šlachtici – dvojičky Joachim a Johan von Zumliekovci. Už dávno pradávno sa rozhádali a aby sa nemuseli stretávať, každý si postavil sídlo na inom kopci. A ako sa na dvojičky patrí, tak úplne rovnaké. Jeden si ho pomenoval Der Did a duhý si ho jemu na priek pomenoval Das Did. Princezná sa vybrala k prvému z nich, potkýnala sa po strmých svahoch, až kým nevyliezla úplne hore. Zakričala:
„Vylez, von Zumliek! Vylez, von Zumliek!“
Joachim Zumliek po chvíľke vyliezol, ale ani očkom sa nepozrel na svojho suseda.
„Nevedel by si ma naučiť, aby som zlato priadla?“ spýtala sa ho princezná. Zamyslel sa i riekol:
„Oprrobujme, Fräulein, oprrrobujme, možno budeme mať das Glück.“ Takto skúšali i onak skúšali, no princezná kadejako ľúbezno priadla, len nie zlato.
Keď to nepomhlo, zliezla a vybrala sa za druhým z bratov. Kedže boli dvojičky, všetko bolo rovnaké. A rovnako nepomohlo.
Vybrala sa teda do kraja Holobruchy, že tam šťastie skúsi. Žil tam poľský baník Jacek Pupik, ktorý stále zavŕtaný vo svojej šachte poklady hľadal. On hovoril, že skarby szuka. Zakričala mu svoju prosbu tam dolu, no on sa ani vyliezť neunúval, len jej z hĺbky odkričal: „Panienka, rád by som ťa naučil, ale aj šikovnejšieho odo mňa určite nájdeš. Kto szuka, najde. Tak szukaj.“ A viac sa ani nenamáhal, papľuh jeden.
Vybrala sa teda do ďalších krajov, ale rady sa nedočkala. Ani v zastrčenom kraji Zadoczech, do ktorého posielali nepriateľov. Ani v Zrkadlovom Medzikolení, ani vo Vnútorných Stehňanoch. Tam i tam rovnaké odpovede.
Všade už bola, a tak sa nakoniec do najtajomnejšieho kúta krajiny odvážila zájsť. Do Stredofajnova, kde sa v pásme najtajomnejšej kosodreviny najtajomnejšia roklina i najtajomnejšia jaskyňa nachádzali. Tradovalo sa, že sú v nich skryté poklady, ale nie každému sa otvoria. Ani teraz nebolo sa koho spýtať. Princezná vedela, že je na konci cesty. Tak tam sama stála a smutno plakala.
Zrazu sa zem otvorila a vykukol malý trpaslík. V červenej čiapočke na hlave, s opásanou zásterkou a pred sebou zlatý fúrik viezou.
„Čože máš takie oči vyplakanie?“ opýta sä princeznej. „Čože sä ti stalo?“
„Akože by ja hriešna duša neplakala,“ povie ona, „chcela by ja, aby som zlato priadla.“
„Akže je len to,“ prerečie malý chlapík, „neboj sä nič! Ja ťa chytro naučím zlato priasť. Ale len tak, ak mi sľúbiš, že ťa na takto rok na tomto istom mieste najdem. Tu potom ak moje poctivuo meno neuhádneš, budem ja naväky tvojím pánom a na tomto fúriku si ťa odveziem preč. Nikto iný nad tebou nebude mať moc. Ak ho ale uhádneš, urobím ťa moju paniu a budem ti verne slúžiť. To ti ale povedám, ak by si sa mi dakde na takto rok v túto noc skryť chcela, a čo by si popod holuo nebo lietala, najdem ťa a grgy ti vykrútim. No, či na to pristávaš?“
Princeznej sa to, pravda, neveľmi páčilo, ale čože mala chudinka robiť? Naposledku si pomyslela:
„Či mi tak a či onak, poručená Bohu, pristávam!“
Ten chlapčok, ako to počuv, s tým zlatým fúrikom tri razy okolo nej obehou, chytil ju za ruku a hovoriac:
„Takto, princezná, takto, takto!
Takto, princezná, takto, takto!
Takto, princezná, takto, takto!“
učiu i naučiu ju zlato priasť.
A princezná priadla a priadla a priadla...
Ale čože? Niet takej pesničky, čo by jej konca nebolo — ani radosť princa s princeznou naveky trvať nemohla. Deň za dňom sa míňau — až naostatku, ako by dlaňou pľasou, dochádzau rok.
Tu ti vám naša princezná začne byť z okamženia na okamženia smutnejšou, oči červenie ako pečene, len sa tak ako tmola po kráľovstve vláčila. Nevoľný princ nevedeu dosiaľ nič o ničom a tešiu princeznú, ako mohou, ale sä ona potešiť nedala. Keď si pomyslela, že za svojho hodnieho princa takieho pľuhavieho prmpelíka má dostať, dobre sä od veľkého trápenia na tie steny nedriapala.
Naposledku sä už len voliako premohla a vyjavila princovi šetko, čo ako sä jej povodilo v tú prujšú noc. Tento zbľädou od strachu ako stena a dau vyhlásiť po celom vidieku, že kdo by takieho a takieho prmpelíka dade poznau a jeho opravdivuo meno oznámiu, že mu dadia toľký kus zlata ako hlava. No nikto o ňom nič nevedeu.
I vybrau sa princ sám po krajine hľadať. Hľadau na Búrlivých výšinách, hľadau na Holobruchoch, Zadoczech poriadne presnoriu, no nič nezisteu.
Zaraz začne sä zo šetkých strán krížom krážom blýskať, dášť sä liau, že nebolo hodno ani psa na cestu vyhnať, a v tejto slote princ ako myš umoknutý zostau. Kdeže sä tu pred zmáhajúcou hrmavicou utúliť, kde usušiť, kde pres noc prekľačať? Vybrau sa on, že sa skryje, tam do Stredofajnova, kde zem sa vie v pravý čas sama otvoriť. I vidí, že tak je. Príde ku samej jaskyni, prikľakne a kuká dnu. Ako tak kuká, dozre až hentan voľade pod zemou, ako sä v jednej kuchyni jedlá smažia a na jednom kamennom stolíčku pre dve osoby prikrytuo. Okolo toho stolíka behau akýsi malý chlapík v červenej čiapočke so zlatým fúrikom pred sebou, a čo raz obehnuv, to zaspievau:
„Pripravujem deväť jedál k večeri,
uložím ju do hodvabnej posteli.
Keď uhádne moje meno, nechcem ju,
keď ho neuhádne, vezmem ju.
Moje meno Martinko Klitáčik.“
A zase len behau ako pochabý okolo toho stola a volau to isté stále dokola.
„Pripravujem deväť jedál k večeri...“
Princ viac nepotrebuvau, rozbehou sä, čo mu nohy stačili a že sä už bolo trocha vychvililo, našiel na štestia prť, za ktorou sä domov ponáhľal.
Princeznú si doma našieu utrápenú, ubiedenú, vyplakanú. Lebo si myslela, že sä už ani od princa, keď tak dlho nechodiu, odobrať nebude muocť.
„Netráp sä, princezná moja, nič,“ boli prvie slová princove, keď do izby vkročiu, „viem, čo ti treba: jeho meno Martinko Klitáčik.“
A tu jej potom šetko pekne rúče vyrozprávau, kde ako chodiu a ako sa mu vodilo. Princezná od radosti dobre z nuoh nespadla, vyobímala, vyboskávala ho a uradovaná odobrala sä do toho kraja, v ktorom sa naučila zlato priasť.
O pounoci otvorí sä zem Stredofajnova a chlapík s červenou čiapočkou príde ako teraz rok a behajúc okolo nej so zlatým fúrikom, kričí, ako mu hrdlo stačí:
„Ak uhádneš moje meno, nechcem ťa,
ako ho neuhádneš, veznem ťa.
Hádaj len, hádaj.“
„Sprobujem uhádnuť,“ povie princezná. „Tvoje meno Martinko Klitáčik.“
Ako to vyriekla, malý prmpeľ pochytí fúrik, hodí čiapku o zem a kädiaľ prišieu, odišieu, puklina sä zavrela a princezná si pokojne oddýchla.
Od tých čias vždy keď princezná chcela zlato priasť, len zaklopali na zem Stredofajnova a prmpeľ vyliezol aj so zlatým fúrikom. A pomáhal princeznej, pomáhal poslušne, až mu čiapka po hlave kĺzala a čelo si spakruky utierať museu. A vždy sa tam objaviu aj nejaký zvonec a rozprávky bou konec.

Subsite: