Múzofil recenzia Martina H.

Túto knižku som prečítala ešte v lete, konkrétne v Auguste, stále pod čarovným vplyvom doznievajúceho kúzla Letáv - alebo Letného Tábora Výtvarníkov, čo je vysvetlenie vyššie zmieneného akronymu.
Letavy oslávili tento rok svoje tridsiate prvé výročie a s ním vyšla aj knížka - Múzofil.
Prečo to spomínam...?

Pomerne veľká časť Múzofila sa dohráva práve na tomto mieste, čo je síce lákadlom pre fanúšikov tohto umeleckého počinu, no zároveň to môže byť mätúce pre niekoho kto o Letavách nikdy predtým nepočul.

Dovolila som si trochu sa rozpísať na túto tému a rozdeliť si knižku na tri časti, pretože tak som cítila vývoj deja.

V prvej sa zoznamujeme s postavami. S ich osobnosťami, životmi a postojmi, ale musím povedať že tento úsek mi štylisticky aj príbehovo sedel najmenej.
Postavy sú akési nedokončené, len nadškrtnuté, každý má podobnú, ak nie rovnakú víziu o svete, a tým pádom aj celkom podobné správanie či spôsob sociálnej interakcie. Situácie sú ťažšie uveriteľné, niektoré príliš zdramatizované, iné pôsobia jednoducho nalinkovane.
Hlavnou postavou je mladý umelec, ktorého ego sa niekedy javí väčšie ako jeho ozajstné schopnosti, ale vie skladať básne na počkanie, takže by sme mu to zrejme mali prepáčiť...?

Prvé strany boli pre mňa boj. Autor sľuboval poetiku rovnako ako erotiku, no neviem si pomôcť, práve tá tak veľmi očakávaná (a potrebná) poetika sa nejako nedostavovala. Hlavný protagonista vo mne namiesto romantického objektu vzbudzoval skôr hnev.

Tým pádom ale Pyko (tak sa volá, hlavný hrdina Pyko) dostal priestor a možnosti na vývoj a zamyslenie sa nad niektorými svojimi črtami a správaním a tým sa dostať na úplne inú úroveň ako umelec aj ako človek. A ja som to mohla sledovať z prvej rady.

Vo chvíli ako sa prestal zaujímať len o seba išiel môj dojem z tejto postavy výrazne do plusových hodnôt. Do príbehu sa prebojovali krásne momenty, originálne nápady, rolu si zahrala aj empatia a zrazu tu bola knižka, ktorej strany mi pod rukami leteli až kým som ju nedočítala.
Pretože druhá časť bola umelecká, bola poetická, bola vynaliezavá aj zábavná. Práve v tejto časti vstúpili do deja aj Letavy a dokonca aj niekoľko reálne žijúcich postáv, ktoré prepožičali mená svojim literárnym alter egám.

A posledná časť už bola takmer čisté umenie. Poézia bez rýmov - aj s nimi. Trochu psychológie, niečo málo z dynamiky medziľudských vzťahov, ale hlavne krása. Možno istá forma náhľadu na fungovanie mozgu riadeného prevažne pravou hemisférou...? Je to pre mňa vždy fascinujúce, dostať možnosť nahliadnuť do dôvodov a procesov myslenia a správania ľudí, ktorí sa od bežného priemeru líšia. A myseľ umelca vnímam ako jedno veľké bludisko, plné nepredvídateľných prekážok a nečakaných odbočiek. Všetko je pre nich zaujímavé, všetko prežívajú intenzívnejšie, zo všetkého ich interpretáciou vznikne príbeh. A to je úžasné sledovať.

Celkovo, Múzofil mal niekoľko momentov, kedy som na chvíľu zložila knihu a nechala zimomriavky nech putujú. A to je to čo hľadám (a čakám), keď mi už anotácia nasľubuje poetiku.
Prečítala som.
A dajte mi inú knihu od Petra Šranka, a prečítam aj tú.

Martina

Celá recenzia tu: http://beznycitatel.wixsite.com/knizkovo/single-post/2016/11/10/M%C3%BAzofil

Subsite: 

Žánre: