Z Nórskeho denníka

Do Nórska je možné dostať sa aj po súši, ale to je ako ísť do Prahy cez Paríž. Štandardná cesta (okrem tej leteckej) preto vždy obsahuje aj trajekt. Pre nás vnútrozemcov nie veľmi obvyklý dopravný prostriedok. Kto už zažil cestu trajektom dlhšiu ako hodinu, správa sa inak ako novic. Novic sa snaží čo najskôr dostať hore na palubu a urvať si ležadlo, ako keby to bola pláž. Potom všetko popozerať, presnoriť, nezmeškať štartovací ani pristávací manéver. Nechať sa vetrom ošľahať, slnkom opáliť, sadzami zapadať, hlukom ohlušiť a exhalátmi sfetovať. Novic preštuduje návody na všetky záchranné člny na lodi, pre istotu si na každom schodisku do hlavy vtlčie názorné plániky s únikovými cestami. Staric, na rozdiel od novica, ide na to inak. Nederie sa hore na palubu. Hneď sa snaží chytiť miesto v reštaurácii alebo v iných tichých okoberčekovaných priestoroch. To je jeho hlavný stan. Na palubu vyjde len na nevyhnutný čas, aby si v príjemnej miere vychutnal slnko, vietor i výhľady. Vyhýba sa hučiacim vetrákom aj spádovej oblasti komína, v ktorej snežia čierne krúpky dízlových sadzí. A keď loď zacúva do doku s väčšou ľahkosťou ako to na parkovisku zvládne väčšina žien, pokojne vystúpi ako z autobusu MHD.

* * *

Aj keď fyzikálne má zemeguľa stále rovnaký priemer, v posledných rokoch akoby sa poriadne zmenšila. Tak často telefonujeme, skajpujeme a videočetujeme s niekým na druhom konci sveta, že sa ten starý dobrý wow či fíha pocit z exotiky úplne vytratil. Mať za chrbtom Eifelovku, Golden Gate Bridge, pyramídy alebo Fujijamu je rovnako samozrejmé ako mať za chrbtom Tatry, Fatry a Mátry. Dnes by nás trochu zaskočilo, iba keby nám niekto zavolal a na videu by bol v skafandri, za ním by na oblohe svietila malá modrá planéta a rožky nad hlavou by mu robil zelený mužíček s veľkými očami v tričku so srdcovým nápisom I Love Mars. No predsa len ešte existuje možnosť, ako vrátiť do komunikácie to „wow a fíha“. Zavolať niekomu webkamerou. Robí sa to tak, že si na svojej trase zahraničnej cesty vyhľadáte všetky webkamery a vyberiete tie, ku ktorým sa dá pristúpiť blízko. Keď k tomu miestu doputujete, zavoláte domov niekomu, kto sedí za počítačom a navigujete ho, nech si pomocou názvu lokality a slova webcam tú kameru rýchlo vyhľadá. Keď sa mu zjaví obraz a na ňom známa osoba, z úst mu vyletí wow a fíha. A máte ho. Stačí potom už len poskakovať, robiť opičky, dávať kontrolné otázky a kontrolné odpovede. Jeden z najznámejších webcamfónov Nórska sa nachádza v prístave Geirangerfjord. Pre mnohých väčšia atrakcia ako jeho vodopády Sedem sestier, Ženích alebo Nevestin závoj. Aspoň podľa vonkajších prejavov vnútorných emócií.

* * *

U nás sú elektromobily raritou. Ak sa nejaký objaví, stáva sa stredobodom pozornosti. V Nórsku je to inak. Nedajú sa už prehliadnuť a je ich stále viac a viac. Nóri majú lacnú elektrickú energiu a sú dosť bohatí na to, aby si mohli dovoliť luxus správať sa ekologicky. Už teraz štvrtina nových áut sú elektromobily alebo hybridy a do roku 2025 by chceli dosiahnuť neuveriteľných 100%. Tam si človek veľmi rýchlo uvedomí, že elektromobily sú ako vysoký krvný tlak. Tiež sú tichým nebezpečenstvom. Nepočuť ich a prídu vždy zo smeru, z ktorého ich neočakávame. V úzkych uličkách miest, v kempoch a hlavne na parkoviskách sa už nedá spoliehať na uši. Že započujeme a uhneme sa. Nezapočujeme. Budeme si musieť obnoviť staré reflexy lovenej zveri, ktoré sme stratili, keď sme levy, tigre, slony či medvede vytlačili od seba dostatočne ďaleko. Budeme si musieť stále dávať pozor, stále byť v strehu. Lebo elektromobil útočí bez varovania.

* * *

Nórsko nie je až tak ďaleko, aby sme mali veľmi odlišné kuchyne. Trochu zaváži, že má more. Ale more má kdekto, preto nás už jeho lososy, kaviáre, slede či krevety až tak neprekvapia. Pre nás najzvláštnejšiu chuť musíme hľadať v inom oddelení supermarketu. Je ňou karamelový syr brunost. Farbu má hnedú, konzistenciu asi ak kríženec eidamu a poľskej krowky, chutí podobne. Najčastejšie sa predáva vo forme tehličiek a má dlhú trvanlivosť. Niekedy sa podáva nakrájaný na kocky s keksom, zvláštnym plochým chlebom alebo lokšami. No častejšie je servírovaný ako tenké plátky, lebo tak sa ešte viac zvýrazní jeho aj tak už dosť špecifická chuť. K tomu sladký džem, nech je galimatiáš pre jazyk kompletný. Hovorí sa, že jeho chuť môžete len milovať alebo nenávidieť. Ale kto ho ešte neochutnal, nevie, do ktorej skupiny patrí. Preto sa oplatí zistiť to.

* * *

Štáty majú svoje naj. A každé z tých naj je magnetom na turistov, nech už je, aké je. Typickým príkladom sú najvyššie body. Najnižší najvyšší bod Európy má Vatikán – pár desiatok metrov nad morom. Na opačnom konci „najov“ sú Mont Blanc a Elbrus. Niekde medzi tým je najvyšší vrch Nórska Galdhoppigen. Výškou porovnateľný s našimi vysokotatranskými štítmi, náročnosťou výstupu s nízkotatranskými. Od autom prístupnej chaty Juvasshytta je to len 600 pohodlných výškových metrov. Jedinou komplikáciou je kilometrový vodorovný prechod po ľadovci, ktorý všetci absolvujú na lane. Takmer v rovnakom čase sa po ňom vyberie niekoľko desiatok lanových družstiev. Z diaľky to vyzerá ako práve vyliahnuté hniezdo húseníc žerúcich rovnakým smerom veľký biely list. Vrchol sa čoskoro nato zafarbí stovkami bodiek, z ktorých významnú časť tvoria deti, psy a iné domáce zvieratá. Cesta nadol už nie je taká spartakiádna, postupne všetci zlezú späť k chate, odovzdajú zapožičaný výstroj a najsmädnejší si dajú zaslúžené nórske pivo za deväť eur. Pre niektorých je to už druhé naj, tentoraz v živote. Najdrahšie pivo.

Subsite: