Bulharské očipučky

Vždy, keď som v cudzom svete, snažím sa mať čo najviac otvorené oči. Ale občas sa tam nájde niečo, čo mi ich otvorí ešte viac. Potom prídem domov, všetko dozrie, rozprávam, ukazujem fotografie. A zisťujem, že nielen ja som sa čudoval. Čakajú ma udivené pohľady, krútenie hlavou, niekedy až vyvalené oči, o slovných komentároch správneho slovenského domaseda ani nehovoriac. „A to ako? Nevrav! No mňa by tam nikto nedostal. Čudní ľudia sú to. Ešte že my sme tu normálni.“ Takéto malé zaujímavosti, keďže nám pri nich až oči pučí, nazývam očipučky. Tu je pár tých bulharských.

* * *

V rámci príprav na vstup do cudzieho štátu sa vždy nabifľujem o ňom aspoň základné údaje. V prípade Bulharska ma zaujal klesajúci počet obyvateľov. Za posledných tridsať rokov padli z deviatich na sedem miliónov. To je dosť. Sčasti za to môže nízka pôrodnosť a sčasti emigrácia. Keď som sa prechádzal po prvej bulharskej dedinke, v ktorej sme sa zastavili kvôli doplneniu energie, napadol mi ešte jeden dôvod. Začal som sa báť, že tam zúri nejaká epidémia. Alebo vojenský konflikt. Lebo brány domov, stĺpy múrikov aj plagátové panely boli oblepené veľkým množstvom parte – teda papierov oznamujúcich úmrtia. Boli ich stovky. Podľa množstva by v podstate znamenali genocídu národa. Rozmazané obrázky, texty azbukou, jedine čísla tam boli univerzálne zrozumiteľné. Po pozornejšom preštudovaní obsahu som však zistil, že sa netreba báť. Dátumy boli roky a roky staré. Buď majú tí Bulhari výborné chladiace zariadenia, alebo sa jedná len o spomienku. Došlo mi, že na rozdiel od nás parte vyvesujú nielen pred pohrebom, ale aj na výročia, čo úplne mení vzhľad ich vývesných plôch. Takže kým u nás skoro každý plagát znamená párty, u nich znamená parte.

* * *

Záchody patria medzi to prvé, čo si človek na novom mieste všíma. Svetu vládnu dva štýly – stúpací a sedací. Bulharsko je na pomedzí medzi nimi. Stúpací ju pre nich prirodzený, sedacím sa prispôsobujú turistom z fajnových krajín. Lenže zastali niekde na polceste. Problémom je, že aj ich kanalizačný systém je prispôsobený metóde stupačka, teda má tenké rúry. Potom nepomôže, ani keď ako vstupné zariadenie namontujú na našu počesť porcelánovú misu so zlatým lemovaním. Veď reťaz je taká pevná, aké je pevné jej najslabšie ohnivko. V tomto prípade najslabšie ohnivko, presnejšie najužšie miesto – zostáva kdesi na trase. Problém riešia šalamúnsky – niekde v dohľade sediacej osoby prilepia nápis v angličtine, že toaletný papier treba hádzať do priloženého odpadkového koša. To je ekologické povedomie! V zbere papiera sú ešte dôslednejší ako my.

* * *

Boli sme sa najesť v štýlovej reštaurácii s výhľadom na biely mramorový hrebeň Pirinu. Sedeli sme vonku, v priestrannej časti plnej voľných stolov. O chvíľku sme začuli približujúcu sa hudbu, ktorej kraľovali gajdy. Tipol som si, že sa asi blíži svadobný sprievod. Dlhý predlhý had slávnostne a zväčša krojovo oblečených ľudí pomaly prešiel pomedzi nás a zasadol za stoly. Ale nikde žiadna nevesta, len jeden pár chlapov vyzeral tak, akoby táto slávnosť bola pre nich. Poopravil som svoj tip a začal v tom vidieť svadbu gejov, čo sa mi na Bulharsko veľmi nezdalo, ale veď pokrok nezastavíš. Za vrch stola si nakoniec sadli pravoslávni kňazi, mali príhovory a správali sa k sebe s úctou a noblesou. Poopravil som zasa svoj tip, lebo v tejto situácii mi nenapadlo iné vysvetlenie, len že je to svadba duchovných. Veď nie každé náboženstvo je celibátne. Ale aj tak som v tom mal chaos. Pre istotu som sa spýtal čašníčky, kto si koho vlastne berie. Vysvetlila, že to nie je svadba ale kolaudácia. V Bulharsku treba dokončenie domu poriadne osláviť, požehnať mu a vystrojiť pre príbuzenstvo slávnosť s technickými parametrami svadby.

* * *

Pri jednej z horských chát mali v potoku zaujímavú prírodnú práčku. Išlo o akýsi – a teraz dám veľa prídavných mien za sebou – veľký plytký drevený kruhový džberisko. Mal priemer snáď štyri metre a žľabom do neho pritekala voda z potoka. Krútila sa, vytvárala vír ako v naozajstnej práčke a malými dierkami po obvode postupne vytekala von. Lákalo ma vyskúšať funkčnosť tohto dômyselného zariadenia, nuž som tam hodil svoje obľúbené ponožky, práve vyzuté po celodennej túre. Zmizli v spenenom víre. Nie a nie vyplávať na povrch. Len občas som niektorú z nich zahliadol blízko hladiny ako tieň žraloka. Práve som sa s nimi duševne lúčil, keď som si všimol opodiaľ opretú drevenú palicu s hákom na konci. Evidentne som teda nebol prvý, kto stál pred podobným problémom. Súčasťou tohto pracieho štýlu je, zdá sa, aj lov. Dobre teda, prispôsobím sa miestnemu folklóru. S palicou zanorenou vo víre som čakal, kým sa niektorému z mojich ponožkových žralokov objaví na hladine chrbtová plutva. Dlho to trvalo, ale nakoniec som mohol ponožkám povedať, že ich mám na háku a s tým hákom ich vytiahnuť. Bolože to radosti na oboch stranách. Až vtedy som sa konečne poriadne poobzeral okolo a z množstva prevesených kobercov, behúňov a plachiet som vydedukoval, že tento typ práčky je primárne určený len na väčšie kusy. Určite výrazne väčšie ako ponožky, aj keď pánske a koncentrované.

* * *

Niekto hľadá v cestovaní poznanie, niekto oddych, niekto adrenalín. Ja, okrem iného, aj očipučky. Sú vzácne ako drahokamy a svoju krásu ukážu, až keď sa doma poriadne obrúsia opakovaným rozprávaním. Viem, že neprídu ku mne samé od seba, musím im ísť oproti. Najlepšie tam, kde som ešte nebol.

Subsite: 

Žánre: