List Garanovi o Albánsku

Ukážka z rozhlasového stvárnenia List Garanovi o Albánsku

Nazdar, Palino.

Túlal som sa teraz kade-tade, no už som doma. Nechválim sa, chcem ťa inšpirovať. Nech stále nesedíš doma v Dobšinej na zadku a neprepíjaš v Lilabare svojho básnického génia. Tam vonku je tiež svet, a celkom zaujímavý. Viem, ako veľmi sa vytešuješ z toho, že si konečne ku kristovým rokom dostal doma vlastnú detskú izbu, ale ver mi – žiadna radosť netrvá večne.

Bol som v Albánsku. Len krátko, trinásť dní aj s cestou. Už ťa vidím, ako hneď odporuješ, že s takými skúsenosťami nemám čo mudrovať. Že budeš počúvať múdrosti len od tých, ktorí tam žijú roky. Alebo od domorodcov. No brzdi. Každý pohľad má svoj význam. Kto krajinu len ochutná, ten má široko otvorené oči a stále sa čuduje. Kto tam žije dlhšie, vie veľa, ale stratí pohľad dieťaťa. No a domorodci? Áno. Vedia toho najviac. Ale nevedia, čo by ťa mohlo najviac zaujímať.

Uvediem príklad. Svoju prvú cestu furgonom po horských cestách som intenzívne prežíval. Uchvátil ma technický stav auta, stále telefonujúci šofér, chýbajúce bezpečnostné pásy, tankodrom vysoko nad roklinou, potreba dolievať pri každom potoku vodu do chladiča... paráda. No už pri ďalšej jazde som si len sadol a driemal. Keď sa ku mne zagúľala rúra, ktorú mal náš Schumacher pod sedadlom, aby mohol občas vliezť pod auto a po niečom tam mlátiť, flegmaticky som mu ju podal. Jednoducho – zvykol som si. Preto je pohľad vyjaveného občasného cestovateľa, aj keď možno neúplný, cenný rovnako ako pohľady polodomorodcov a domorodcov.

Začnem históriou. Tou najčerstvejšou, lebo jej dôsledky sú najviditeľnejšie. Po vojne sa k moci dostal bývalý partizán Enver Hodža. Najskôr bol veľkým kamarátom s celosvetovou komunistickou družinou. Akoby aj nie, veď mu pomohli k moci. No postupne ho všetci sklamali a on namiesto toho, aby si hľadal náhradných kamarátov, radšej trucoval. Rozkmotril sa s Titom, so Stalinom, v 69-tom sa vytočil až tak, že vystúpil z Waršavskej zmluvy a začal stavať po celej krajine bunkre, aby sa mu nestalo to isté čo nám. Nakoniec ho sklamal aj posledný spojenec – Mao. Tým Albánsko dostal do úplnej izolácie a spolu s jeho ďalšími diktátorskými rozhodnutiami to má dôsledky dodnes. Vybudoval ostrov v Európe – takmer žiadne autá, chudoba, zakázané náboženstvá... tieto veci sa v poslednom čase menia, ale stále si zachovávajú albánske špecifiká.

Drobnou otravnosťou je gestový chaos. Teda iné gestá ako tie, na ktoré sme zvyknutí. Krútenie hlavou pri NIE alebo ÁNO majú opačné ako my, podobné bulharskému. Naviac v albánčine sa NIE povie „jo“, čo je trochu opačné ako to, na čo sme zvyknutí. Pre nás je „jo“ jednoznačne a podvedome áno. Že jo? Ďalší rozdiel – pri ukazovaní čísloviek prstami sa palec nepoužíva – dvojka je vé ako victory, nie palec a ukazovák. Takže našu dvojku chápu ako ich jednotku, lebo palec sa jednoducho neráta. Pritom súlad mysleného, ukazovaného a hovoreného má človek nacvičený ako žonglovanie – ak niečo z toho musíme urobiť inak, všetko sa zosype. Skús krútiť rukami proti sebe opačne. Takže myslieť nie, hovoriť jo, kývať hlavou dopredu dozadu a pritom prstami ukazovať dvojku bez palca – to je výkon hodný žonglovania s desiatimi vajíčkami. Je to naviac komplikované aj tým, že oni vedia, že to majú naopak, predpokladajú, že sa mýlime a snažia sa chápať to opačne (čo pre nich znamená žonglovanie s piatimi vajíčkami). Takže vlastne v tejto gestikulácii, keď vo vzduchu lieta pätnásť vajíčok, si ani jedna strana nie je istá, o čom sa točí.

Nemôžem vynechať tvoju obľúbenú tému – pivo. Vlastne tým som mal začať, možno teraz už nečítaš, lebo slovo pivo sa neobjavilo v prvom odseku. Nevadí, risknem to. Majú tam zo dve vlastné značky, pôvodne s tradíciou, ale už je to europivo. A má eurochuť. Jediné, čo nie je zatiaľ na ňom euro, je cena, ktorá je hlboko pod euro. Takže jednu príjemnú vlastnosť by si na ňom našiel aj ty. Dokonca nám ho raz dali do krígla vytiahnutého z mrazničky, to ani v Lilabare nemáte. Bolo to cool. Doslova.

Vždy sa ma pýtaš, aké sú tam ženy. Kvôli tebe som sa pozeral pozornejšie, aby som mohol podať správu. No veľký prehľad nemám. My sme chodili hlavne po horách, kde boli akurát salaše, takže ti môžem zreferovať, aké tam majú kozy a ovce. Ženy sú akési konzervatívne. To vieš, je to najmä islamská krajina, i keď po období núteného ateizmu vyzerajú byť trochu vlažnejší veriaci ako napríklad v Bosne. No dočítal som sa jednu zaujímavosť. Majú tu takzvané „prísažné panny“. Sú to ženy, ktoré sa rozhodli, že budú žiť ako chlapi, odprisahajú to a spoločnosť túto dohodu prijme. No a ony žijú ako chlapi. Obliekajú sa ako chlapi, strihajú sa ako chlapi. Určite aj dosku na záchode zdvíhajú ako chlapi. Kedysi to bolo rozšírenejšie, ale vraj ešte stále ich je asi stovka-dve. Možno som nejakú stretol a nevedel o tom. Podľa dosiek na záchode sa veľmi orientovať nedá, lebo majú hlavne stúpačky.

Mimochodom – záchody. Najčastejšie naozaj tie turecké s dierou v podlahe. Dávajú ich do jednej malej kúpeľne spolu so sprchou. Ušetria, lebo voda pri sprchovaní odteká priamo do diery a ešte im to aj spláchne. Keď ti doma náhodou spadne mydlo, trochu sa poobzeráš, či nie si akurát v base, zohneš sa a mydielko ponaháňaš. Tam keď ti spadne pri sprchovaní mydlo, pozeráš vyjavene do tej diery a nadávaš si do grambľavých debilov. No to hygiene veľmi nepomôže. Možno duševnej. Prišiel som o dve mydlá a jeden šampón. Ale aspoň mi to pripomenulo moju nešikovnosť a budem si dávať väčší pozor, aby som sa nedostal do basy.

A ešte snáď čosi o ich mentalite. Dá sa dedukovať z toho, že inak reagujú na podobné historické udalosti ako my. Boli rovnako sprostí ako my a naleteli na pyramídové fondy. Veľa ľudí prišlo o peniaze. My sme akurát vyplakávali do médií. Oni sa trošku vzbúrili, vyprázdnili zopár muničných skladov a do obehu sa dostalo veľa zbraní. Časť z nich sa síce počas vojny v susednom Kosove presunula tam, ale stále nie je problém poťažkať si u domácich nejaký ten samopal v rámci bratania sa.

Takže, Pali, urobil som, čo bolo v mojich silách, aby som ťa presvedčil. Ja viem, na Dobšinú to nemá, ale daj tomu šancu. Uvedom si, že na Dobšinú nemá nič na svete, kamkoľvek sa vyberieš, bude to len horšie. Tak prečo nie práve Albánsko.

Peter

Pár fotiek tu: http://www.kefoweb.sk/?q=albansko2014

Subsite: 

Žánre: