Sonancie

Dostávame sa do oblasti, ktorá sa už za rýmovanie nepokladá. Je tesne pred jeho hranicami (alebo skôr v jeho ochrannom pásme). No nedá sa nič robiť, má svoje čaro. Zvuková podoba je tu iba približná. Približná dvomi základnými spôsobmi a každý má svoje meno. Jeden sa volá asonancia a druhý konsonancia. Spoločne si ich môžeme nazvať "sonancie", ale v úvodzovkách, lebo to nie je oficiálny pojem.

Asonancia je zvuková zhoda samohlások na konci rytmických celkov bez ohľadu na spoluhlásky. Zopár suchých príkladov: láska/máva, roky/hoci, po vás/koná... A zopár príkladov zo života:

vínečko rUdÉ,
si od mé drUhÉ
(Ľud)

od večera do rÁnA muzika nám vyhrÁvA
pime, pime... len z plného pohÁrA
(Ľud)
Tam sú dokonca až tri asonancie

a nebol by už DarinkIn mUž
ale len chladenÝ džÚs
(Peter Nagy - Mandarinka Darinka)

najkrajšia si keď si dávaš blÚzKU
vtedy zabúdam vždy na poUčKU
(Kamil Peteraj - Ako obrázok)
(tu už tá asonancia chytá príchuť rýmu)

pajda dobře hlídá pocEstnÝ co se nocí tOUlAj
co si radši počkaj až sE stmÍ a pak šlapOU dÁl
(Wabi Daněk - Rosa na kolejích)
Tu sa "asonancujú" (ekvivalent "rýmujú" :-)) aj polveršia, takže ich tu máme štyri.

Inú približnosť predstavuje konsonancia. Tam je zhoda spoluhlások, samohlásky môžu byť rôzne. Napr.: doma / dymu, milý / málo... Aj keď sa zdá, že je to umelá, vykonštruovaná podobnosť, spomeňme si na Hegerovej "Můj milý málo milý je". Krásna ukážka zvukomalebnosti skrytej v konsonancii. Krásna aj bez toho, že by sme ju potrebovali pomenovať.

Ale keďže rýmotvorné sú skôr samohlásky ako spoluhlásky, oveľa častejším prípadom "sonancie" je práve asonancia. Až tak častým, že sa na konsonanciu úplne zabúda, alebo sa nepokladá za rýmotvorný prvok. Len za akýsi druh zvukomalebnosti. Alebo sa jednoducho nepomenováva, len podvedome oceňuje.

Zatiaľ sme si ukazovali čisté "sonancie" (lebo som ich tak vyberal a robilo mi to dosť problém), ale v reálnom poetickom texte sa často využívajú všetky rýmotvorné prvky v kombináciách. Od náznakov vo forme "sonancií" až po rýmy rôznej kvality a zvukovej zhody. Vo Wabiho texte pocestný / až se stmí má v sebe aj kúsok rýmu, aj keď rýmu jednoslabičného a približného (stný/stmí - m a n). Je to jednoslabičný rým rozšírený asonanciou, čím získava na dĺžke. Alebo opačne? Asonancia s jednou kvalitnejšou časťou? Platí oboje. A tu sú ďalšie príklady:

len hasiaci prístroj spustil na to sneh
namazal sa s olejničkou spieva falošne
(Peter Nagy - Hádali sa)
("na to" a "falo" je čistá asonancia, ale "sneh" a "šne" sa už dotýka rýmu. A všimnite si aj ...prístroj/olejničkou - vnútorná asonancia)

zlomíme to - pripime
prominentov pri pive
(Dušan Kollárik)
(Tu je to opačne - začína sa vnútorným rýmom "zlomíme to pripi- / prominentov pri pi-" a končí asonanciou "me/ve")

"Sonancie" sa pokladajú sa za nedokonalé rýmy, ale je to len vecou tolerancie. Možnosti vytvárať korektné rýmy sú vzhľadom na hranice jazyka obmedzené, a tak trvanie na ich výlučnom pužívaní má dve rovnako slepé cesty - jedna je menej rýmovať a druhá opakovane používať tie isté rýmy. Odborne sa tomu hovorí, že to vedie k automatizácii poetického textu. Asonancia na jednej strane a gramatické rýmy (aspoň tie stráviteľné) na druhej dostatočne rozširujú pole rýmovacích možností. A tým nám vlastne pridávajú kus tvorivej slobody, za čo by sme im mali byť povďační.

Subsite: