Pečenie chleba*

Nech robím, čo robím, niekedy sa mi veci daria podobne ako postavičkám Pat a Mat zo seriálu A je to. Určite má na tom podiel aj moja nešikovnosť, ale neverím, že som na vine len ja sám. Podozrievam hlavne pána Murphyho, že má niečo proti mne a vybral si ma za testera svojich zákonov. A bude v tom mať prsty aj ten strýčko Náhoda. Skrátka – sme v tom určite celý kolektív, ale ako to už býva, zlízne si to jednotlivec. V tomto prípade ja.

Osobne si myslím, že pomenovania Pat a Mat majú nejaký logický pôvod. Príponou –pat sa väčšinou označujú patologické psychotypy, napríklad psychopat, sociopat... Príponou –mat zasa veci, ktoré automaticky niečo urobia, napríklad automat, kávomat... Na základe týchto náznakov tipujem, že celými menami sa títo dvaja chlapíci volajú Fyzikopat a Deštruomat.

Podľa vzoru „A je to“ som sa začal smutne nazývať ajeťák. Znie to podobne ako ajťák, teda človek od počítačov. To sú tiež zvláštni ľudia a bohužiaľ k nim patrím. A kombinácia ajťáka kríženého s ajeťákom je tragédia.

Najčerstvejším prípadom môjho ajeťáctva bol boj s domácou pekárničkou chleba. Vo všeobecnosti sa hovorí, že v nej dokáže upiecť chlieb každý blbec. Naleješ, nasypeš, zapneš. Ako dobré deti sme sa jednu takú rozhodli darovať mame na okrúhle pokročilé narodeniny. Keď som sa jej po čase pýtal, ako je s ňou spokojná, snažila sa ma odbiť nejakou všeobecnou odpoveďou. Ale tak ako nevedia klamať malé deti, tak nevedia klamať ani starí ľudia. Trochu som ju pritlačil k múru niekoľkými všetečnými otázkami a nakoniec sa priznala. Piekla v nej len raz, výsledok musela vyhodiť, zanevrela na ňu a odvtedy ju má vystavenú v špajzi len kvôli tomu, aby sme jej nedávali všetečné otázky. Jej priznanie som bral ako poľahčujúcu okolnosť a za odmenu som si odpustil na jazyk sa tlačiacu poznámku, že v nej dokáže napiecť chlieb každý blbec. Radšej som sa rozhodol dokázať jej to sám. Hodil som si to biele čudo do auta a odviezol domov.

Návody čítajú iba debili, oveľa rýchlejšie je nechať si vec niekým ukázať a potom sa spoľahnúť na intuíciu a metódu pokus omyl. Nechcel som nič nechávať na náhode, tak som si dohodol inštruktážne školenie u svokry, ktorá pečie chlieb takmer dennodenne a má bohaté skúsenosti. Hodil som svoju pekárničku zasa do auta a nabehol na školenie. U nej som postavil tú svoju vedľa tej jej a absolvoval párminútový kurz, lebo tam nie je veľmi čo hovoriť. Má to komplikovanosť trochu múdrejšieho hriankovača. Pošachovali sme s miešadlami, odmerkami a vyťahovákmi, postláčali pár tlačidiel a bolo. Naložil som svoju pekárničku znovu do auta a zaviezol domov. Bol som so sebou spokojný, lebo starostlivým prístupom k problematike sa mi podarilo nedať šancu Patovi a Matovi, aby zasiahli. S tým pocitom sa mi v očakávaní zajtrajšieho pečenia dobre zaspávalo.

Ale ten pocit vydržal iba chvíľu. Zobudila ma esemeska od svokry, že chcú piecť na ráno chlieb a chýba im príslušenstvo. Či som ho omylom nezbalil. Samozrejme, že som ho zbalil. Môj hrabivý podmienený reflex vypestovaný počas detstva prežitého v sedemčlennej domácnosti mi zdá sa funguje už úplne podvedome. A tak som na druhý deň musel absolvovať jednu zbytočnú cestu a vrátiť ho. Začal som mať tušenie, že nech robím, čo robím, svoju karmu neokašlem.

Prišiel deň dé. Bol som vyškolený a mal som aj všetko nachystané. Postavil som slávnostne pekárničku v kuchyni na linku, vybral príslušenstvo, návod odhodil bokom, nachystal múku a vodu. Odmeral vodu, nasypal chlebovú zmes, na displeji skontroloval nastavenie, dve hodnoty zmenil a stlačil ZAP/VYP.

Nič sa neudialo. Žiadne svetielko sa nerozsvietilo, nezačalo bzučať ohrievanie, nezačalo to miešať. Chvíľku som čakal, žiadna zmena. Pohrkal som, pobúchal. Postláčal som čo sa dalo, poskúšal som všetky možnosti nastavení, zapínania a vypínania. Tým som úplne vyčerpal metódu pokus/omyl. Zostávali mi len dve možnosti – návod alebo priateľ na telefóne. Nenápadne som siahol po návode, ale len tak po očku, aby sa to nerátalo ako jeho študovanie. Mám to. Vypátral som, že po zapnutí začne blikať dvojbodka v hodinách, a tá moja bliká. Takže pekárnička je určite zapnutá, prvý krok som zvládol. A zároveň som začal mať podozrenie, že jej konštruktér mal nejaké duševné problémy a rozhodol sa ventilovať si ich tým, že potrápi užívateľov svojho výrobku. Načo kontrolné svetielko!

Číselný údaj hodín na displeji pomaly klesal a nič sa nedialo. Po piatich minútach som sa rozhodol pre priateľa na telefóne. Zavolal som svokre a dozvedel som sa to, čo som tušil. Hneď po zapnutí to má začať miešať, potom si dá pauzu na kysnutie a nakoniec upečie. A číselný údaj pomaly klesal a nič. Spomenul som si na svoje študentské časy a povedal som si, že jej dám akademických pätnásť minút. Čakanie som si krátil vymýšľaním havarijných scenárov.

Vo vaničke pekárničky zatiaľ škodoradostne čakala prášková zmes utápajúca sa vo vode. Aj keď moje ekonomické myslenie mi našepkávalo, že najefektívnejšie bude vyhodiť ju do kompostu, moja šetrnosť sa búrila. A tak som vymyslel riešenie, že všetko dokončím ručne. Ručne vymiešam (tak to sa nadriem), ručne vykysnem (to by som sa nemusel až tak nadrieť) a ručne upečiem (nadrie sa moja rúra). Pozrel som na displej. Práve uplynula akademická pätnásťminútovka a mŕtvy chrobák sa stále neprebudil.

Vybral som vaničku a negustiózne vnoril prsty do lepkavej zmesi. Vytiahol som miešacie lopatky von, veď načože sú tam už teraz. Prstami som sa pokúsil urobiť z toho poctivo vymiesené cesto. Lepilo sa mi na ruky, čo nakoniec predstavovalo isté materiálové straty, ale zvládol som to. Mohla nastúpiť druhá fáza – kysnutie. Len som nevedel ak dlho a či by to nemalo byť v teple. Ale nevadí, risknem.

Čas kysnutia som sa rozhodol využiť na opravu. Bolo mi jasné, že pekárnička musí do servisu. Pozrel som sa na poslednú stranu návodu, kde bol záručný list. Záruka skončila pred dvomi týždňami. Ani ma to veľmi v tejto situácii neprekvapilo. Naviac mi to dávalo alibi pristúpiť k ďalšiemu kroku – pozrieť sa tomu do žalúdka. Napadlo mi totiž, že pravdepodobnou chybou bude len niečo s motorom, lebo nemieša. Displej zobrazuje, čas odčíta, všetko sa tvári v poriadku – tam bude len nejaká kontaktná chyba. A už bola pekáreň hore bruchom a vyliezala jedna skrutka za druhou. Tešil som sa na to, čo uvidím vo vnútri. Zostali už len posledné dve skrutky. Ale smola. Mali špeciálne drážky, na ktoré som nemal skrutkovač. Evidentne mali slúžiť na to, aby sa dovnútra dostali len servisáci. Skúsil som niekoľko podobných nástrojov a zámočníckych grifov, ale nepodarilo sa. Objavila sa predo mnou komiksová bublinka a v nej škodoradostne sa rehotajúci konštruktér. Vzdal som sa a všetko znovu skompletoval.

Aj keď sa táto cesta ukázala slepá, nebola márna. Priviedla ma totiž na myšlienku, že ak je len odpojený motor a všetko funguje, mohol by som ju predsa použiť na vykysnutie a upečenie. Chcelo by to len overiť si, či aspoň hreje. Navolil som na nej nejaký skrátený pečúci program a voalá – začala hriať. Vedel som, že som na dobrej ceste.

Vanička s vymieseným cestom putovala na svoje miesto a zasa som to zapol. Neviem po koľký krát už. A samozrejme od začiatku. Ale nevadí, hlavne aby to došlo až do konca. Časový údaj na displeji začal klesať. Mám tri a pol hodiny, zatiaľ si na upokojenie pozriem v počítači nejaký triller, možno stihnem aj dva. Mŕtvy chrobák mi spal za chrbtom.

Po napínavom technickom prológu som si teraz užíval napínavé scény filmu. Aspoň sa využije ten adrenalín, čo sa mi nazbieral. V tme svietil len monitor notebooku. Zrazu, práve počas vypätej filmovej scény, za mnou niečo cvaklo, zahučalo a ožilo. Prestrašene sa obzriem. Pekárnička naštartovala motor a začala miešať. Aj keď zbytočne, lebo miešadlá som vybral. Neveriaco sa pozerám na displej. Po sedemnástich minútach. Zasa sa mi pred očami objavila unifikovaná tvár bezmenného konštruktéra, ako si vychutnáva záverečný gag a zadúša sa smiechom.

Musel som ju vypnúť a nasadiť miešacie lopatky, čím samozrejme zasa začala od začiatku. Ale to už som len nad tým mávol rukou. Odvtedy už išlo všetko tak, ako malo. A po uplynutí tri a pol hodiny mi v kuchyni rozvoniaval hotový vlastnoručne upečený chlieb z pekárničky, ktorú dokáže ovládať aj blbec. Mami, vidíš, takto sa to robí!

---
Ilustrácia: Katarína Knežníková

Subsite: 

Žánre: 

Komentáre

pekárnička

Mamka si pekárničku také koupila, ale věnovali jsme jí mé známé, mamka v tom moc neuměla a chleba měl díry po těch metlách. Raději dělá chléb jako dřív.

Vidíš, Marek. Keby si ju to

Vidíš, Marek. Keby si ju to naučil tak ako ja svoju, možno by sa jej zapáčilo. Len tie diery sú stále problém.

Nie vždy je lacnejšie

Nie vždy je lacnejšie riešenie lepšie. Odborníci napríklad tvrdia, že náklady na prostitútku sú v konečnom dôsledku nižšie ako na manželku, napriek tomu sa ženíme a vydávame.

Pečenie chleba

Za dobre vykonanú prácu v jednej nemenovanej spoločnosti som mala možnosť vybrať si "bonus" k províziám. Vybrala som si domácu pekárničku, ktorá pol roka zdobila našu kuchynskú linku. Po pol roku (manžel nebol doma) som sa rozhodla, že mu pripravím prekvapenie a privítam ho doma upečeným chlebom. Nechcite vedieť, ako vyzeral výsledok. A moje sobotňajšie popoludnie? Presne tak, ako opísal autor článku. Keby som bola vedela, že na chclebík z domácej pekárne si počkám a "stratím" 3 a pol hodiny času, veru taký bonus za prácu by som si veru nebola vybrala. A to sa stalo mne, ktorá cíti odpor k čítaniu návodov...