Literárny Zvolen 2008 - reportáž

Priznám to hneď na začiatku. Literárny Zvolen je pre mňa už niekoľko rokov srdcovka. Kedysi som sa tam zúčastňoval súťažne ako poet, neskôr už iba ako zástupca nášho klubu, lebo táto súťaž je špecifická v tom, že jej vedľajším cieľom je podpora klubového života. Vždy som netrpezlivo čakal na Last minute, keď mi naša organizačná spojka posunula oficiálnou cestou pozvánku a oznámila, že idem. Často pár dní pred akciou.Ale pred rokom náš klub prešiel do hybernovaného stavu, na mieste organizačnej spojky sa v rýchlom slede vystriedali traja pracovníci a ja som dostal strach, že stratím možnosť oficiálnej cesty. Napadlo ma jediné riešenie – poistiť si to účasťou. Tak som poslal a čakal, dúfajúc v akúkoľvek cenu, aj keby to mala byť Cena Údržbára Knižnice.

Dočkal som sa. Pozvanie prišlo. A po ňom aj piatok 17.10.2008. Do Zvolena som sa dostavil včas, ubytoval sa na intráku a mohlo sa začať vítanie. S niektorými najskôr zoznamovanie a s niektorými opätovné zoznamovanie, lebo trpia sklerózou a zabudli, že sa už so mnou poznajú.

O tretej hodine PM (čítaj „píjem“), ako my svetáci po novom vravíme, sme začali v knižnici. Svetáci majú „píjem“ iba dvanásť hodín denne, no my Slováci, ako tvrdí a dokazuje majster Garan z Dobšinej, máme „píjem“ dvadsaťštyri hodín denne. V tom sme ďaleko pred svetom. Ja som však žiadne "pijem" nepotreboval, lebo som dostal dávku endorfínov zo strany, z ktorej som to vôbec nepredpokladal. Vždy som naivne sníval, že raz náhodne v autobuse uvidím mladú krásnu devu čítať moju zbierku. Zatiaľ sa to nestalo, aj keď som sa veľakrát náhode snažil pomôcť a vo voľných chvíľach náhodne cestovať autobusom. A zrazu to prišlo. Takmer do bodky. Mladá krásna deva - to platilo. Ale nebolo to čítanie v autobuse. Bolo to niečo krajšie. Lebo Ona vedela naspamäť zarecitovať moju báseň. Ona s veľkým ó sa volala Martina.


Peter Jaroš a Ján Zambor

Odborný nádych celému podujatiu dala prednáška Jána Zambora. Básnika a vysokoškolského pedagóga. Najskôr vyobracal tvorbu Milana Rúfusa a nezaprel v sebe pedagóga univerzitnej úrovne. Keďže môj zadok ešte pamätá otlaky z lavíc kadejakých ául a prednáškových miestností, nemal som problém. Ale všimol som si, že tam sedeli ľudia aj s nezocelenými zadkami očakávajúci ľudovejší prístup. Nuž, ale každému nevyhovieš. Na moju radosť ale zaznelo jedno nové slovo, ktoré sa mi veľmi zapáčilo. Lebo už dlho hľadám úderné slovo pre charakterizovanie vlastnej tvorby, ktoré by som zahrnul do svojho propagačného sloganu. A tu zaznelo. Sapientizovaná. Od Homo sapiens. Už viem, moja tvorba je sapientizovaná. Rozumná, rozumová. Na rozdiel napríklad od Katky Džunkovej, ktorej tvorba je srdcová. Navrhujem názov kardiovaskulárna.

Keďže čas tlačil, Ján Zambor musel zmeniť tému. Aj napriek tomu, že toho o Rúfusovi mal na nás prichystaného ešte veľa. Prešiel na svoju tvorbu a obzvláštnil ju poetickými prológmi, komentármi či vysvetleniami. Aj keď sa vraj báseň nemá vysvetľovať, tento jeho poetický náučný chodník mal čosi do seba a ukázal, že občas by to nebolo na škodu. Vyskočia nové reálie, vzťahy, asociácie.


Zvolenskí klubisti a Veža Baby-lona

Na šiestu „píjem“ sme sa presunuli do Zvolenského zámku, kde pre nás domáci klub pripravil recitačné pásmo Veža Baby-lona. Akustickou aj vizuálnou gradáciou usmernená čítačka členov klubu dala šancu každému z nich predstaviť niečo zo svojej tvorby.


Niektorí hľadia späť (Garan) a niektorí vpred (Cíger, Petrík)

Na siedmu „píjem“ sme sa presunuli takmer naspäť na miesto činu, hneď vedľa knižnice. A konečne sa to „píjem“ a naviac aj „jem“ začalo napĺňať obsahom. V malej rautovej miestnosti hotela Franko (snáď aby sme mali k sebe bližšie – podarilo sa) sa začala recepcia, ktorou nás za Literárne informačné centrum na diaľku pozdravil Alexander Halvoník, služobne odídený člen poroty. Do toho všetkého som vstúpil ja s výchovným koncertom folkového pesničkára. A veruže bolo treba, lebo mnohí boli prekvapení, že folkový pesničkár viac rozpráva ako spieva, že svoje texty musí vysvetľovať a že sa krotí v inštrumentálnom umení hry na gitaru, aby tie texty vynikli.


V ľudovom občerstvovacom zariadení

Zamestnancom hotela sa nakoniec podarilo vyhnať nás a hľadali sme, kto nás prichýli. Našli sme, malo to ľudový charakter a potiahli sme tam tú noc o kus ďalej, kedy už svet „ejem“, no my Slováci stále ešte „pijem“.

Skočili sme ako vždy na intráku. Tam sa vedú tie najhlbšie rozhovory, rozprávajú najúdernejšie vtipy. Ale evidentne nám chýbal porotca Jano Petrík, ktorý po minulé roky končil noc s nami na intráku, no teraz sa nechal zlákať pohodlím hotela. No čo už, sláva ľudí mení. Dodával nočným rozhovorom potrebné korenie, lebo on v nich vystupoval na strane toho, kto vie (zajtrajšie výsledky) a my ostatní na strane tých, ktorí nevedia (zajtrajšie výsledky). Takže pomaly, bez korenia, postupne všetko stíchlo a zaspalo.


Víťaz kategórie próza s lookom ako typická poviedka (Peter Šrank)


Víťazka kategórie poézia s lookom ako typická báseň (Katka Džunková)

Sobota ráno, deväť hodín „ejem“. Začína vyhodnotenie. Odovzdávajú sa ceny. Viac napovie oficiálna výsledková listina, fotografie a zborník, ktorý sme si zvedavo rozchytali. Tohtoročný bol iný v tom, že obsahoval celé poviedky. To hodnotím ako plus.

Presunuli sme sa o poschodie vyššie a začala debata s porotou. Po iné roky verejná, teraz sa to nakoniec zmenilo na sériu súkromných konzultácií s porotcami. Kto nekonzultoval, utužoval kolektív.

Literárny Zvolen skončil. Dúfam, že kuvičie správy o tom, čo o rok, čo nabudúce, boli len súčasťou premyslenej stratégie na spropagovanie ďalšieho ročníka. Bol by som rád, keby Zvolen aj naďalej zostal kardiovaskulárnou záležitosťou mojej sapientizovanej osobnosti.

Foto Peter Šrank, Zuzka Grochalová, www.kskls.sk

Galéria kskls: http://www.kskls.sk/stranka/fotogaleria/literarny-zvolen-c2b408/

Subsite: 

Žánre: 

Komentáre

Šikovný si, Kefo, pekne si to

Šikovný si, Kefo, pekne si to opísal, len si zabudol spomenúť, ako ti jedna poetka spamäti zarecitovala tvoju starú báseň :D

Ach jaj, ja som vedel, že som

Ach jaj, ja som vedel, že som na nejakú kľúčovú udalosť zabudol, stále mi to vŕtalo v hlave a nemohol som si spomenúť. Už teda viem. Sorry, Martinka. Mea ťulpas, mea ťulpas. Nejako šikovne to tam zakomponujem, ani nebude poznať, že to tam nebolo. BTW. V podstate ja som to urobil náročky, lebo nemám tvoju mejlovú adresu, tak aby som ju získal, keď sa ozveš. Nezískal som :-(.