Inakosti

Ako malý chlapec som mal kamarátku, ktorá si ucvrkávala. Chodili sme sa spolu hrávať von a od jej dedka som bol dostatočne a viacnásobne poučený, že ju nesmiem veľmi rozosmiať. Akonáhle sme na to pozabudli a rozrehotali sa, musela sa na chvíľku pobrať domov. Aj ma to zaujímalo, prečo. Bolo to pre mňa možno prvé stretnutie s inakosťou.

Čarovné slovíčka

Mladík sa na zastávke električky pýta babičky: "Teta, koľko je hodín?"
Babička sa pousmeje a hovorí mu: "Chlapče, a nezabudol si na čarovné slovíčko?"
Mladík sa hlboko zamyslí a povie: "Abrakadabra".
Tento metodický vtip dokazuje, že niektoré slová majú čarovnú moc. Ja by som tu chcel rehabilitovať jednu skupinu takýchto slovíčok - vulgarizmy.

Mobil s ochranou

Kamarátka sa ma spýtala, kde mám mobil. Tak som zalovil v svojej ľadvinke, ktorú nosím na pupku. Preto by sa mala volať pupinka. Ale ja ju vlastne už dlhé roky volám buzinka, lebo kedysi dávno, keď som ju začal nosiť, takú nosili iba pupuši vo vtipoch, ktoré sme si o nich rozprávali. Takže by sa mala vlastne volať pupušinka, do kelu.

Moje diamantové platne

Ja počúvam hudbu ako popredie, nie ako pozadie. Nemám rádio a okolo mňa je väčšinou ticho. Potom si vyčlením hodinku, uvelebím sa a dostatočne nahlas si pustím to, čo chcem a na čo sa dokážem sústrediť. Tak nahlas, aby som využil celú dynamiku svojho ucha. A tak pozorne, aby som využil celú dynamiku svojej duše.

Duševné G-body *

Môj obľúbený behaviorista Desmond Morris na staré kolená prehĺbil svoj výskum a objavil ďalšie tri G-body, čím ich počet zatiaľ rozšíril na (možno nie konečné) štyri. Hneď sa zdvihla vlna nasledovateľov a komentátorov. V plamenných diskusiách sa sporia o to, koľko ich vlastne je, ako ich nájsť, poprípade čo už len taký starý dedo o tom môže vedieť.

Moje obľúbené knihy

Prečítal som dosť kníh. Ale nie veľa, lebo významne si moje oči pre seba ukradne rôzna špéci literatúra (najčastejšie odborná), ktorú sem nerátam. Notorickí požierači písmenok by ma mnohokrát prevalcovali. Ale aj z toho mála mi pár kníh alebo autorov zostalo hlbšie pod kožou. Len sa trochu hanbím, že to nie sú práve tie najhodnotnejšie literárne kúsky. Ale ja už sa nemusím hrať na fajnšmekra.

O denníkoch *

Denníky sú po povinných slohoch asi najčastejším ľudským literárnym prejavom. Volajú sa tak preto, lebo sa do nich zapisujú každý deň zážitky. Ďalšou možnosťou je, že sa tam zapisuje to, čo robíme cez deň. Ale častejšie do nich zapisujeme to, čo robíme v noci. Takže by sa mali vlastne volať nočníky. Ale to by sa bilo s pomenovaním nádob, ktoré sa používajú na iné činnosti. Tie by sa síce dali premenovať, alebo volať iba svojím šerbloidným synonymom, ale tento spôsob riešenia tohto lingvistického problému nepokladám za pravdepodobný. Radšej zostaňme pri tom, že budeme naďalej používať toto nepresné, zmätočné ale známe slovo.

Stránky

Subscribe to Peter Kefo Šrank RSS