Fram

Keď som bol malý chlapec, svet končil v mojom najvzdialenejšom kroku. Najväčšie expedície mali mená Humno '73, Za humnami '74, Potok '75 ... Dobrodružstvá siahali len po jablká zo susedovej záhrady a napätie a strach po dráždenie jeho psa. Narkomansky ma priťahovali neuveriteľné dobrodružstvá Winnetoua, Old Shatterhanda, Tarzana, veľrybárskych lodí či Foglarových chlapcov. Strávil som to všetko bezo zvyšku a svet už nikdy nebol pre mňa skutočnejší ako v tých vymyslených príbehoch. Potom som objavil človečí priestor a začal obdivovať všetkých, ktorí nám darovali čo len malý kúsok niektorej z jeho súradníc. Cestovateľov, moreplavcov, mysliteľov, astronómov ...Potom som objavil tých, ktorí hľadali vesmír v sebe.

Prišlo to nenápadne. Obišiel som mláku, vypýtal som si od suseda jablko a najobľúbenejšie knihy zatlačil do zadného radu knihovničky. Vždy, keď som sa ich pokúšal opäť čítať, našiel som len vyblednuté stránky. Rozhodol som sa, že tie dvere musia zostať zatvorené. Nikdy nevstúpiš do tej istej rieky a nikdy do nej nevstúpiš ten istý ty.

V Oslo, v múzeu Fram, odpočíva jedna z najznámejších lodí polárnych výprav. Jej príbeh mám tiež starostlivo zabalzamovaný v skrinke z tých Pandoriných. Keď som ju uvidel pred sebou, trochu som sa bál. Stála v suchom mori múzea, starostlivo natretá a príliš skutočná. Prešiel som všetky jej zákutia. Kajuty boli neskutočne malé a skromné, na každej menovky námorníkov v jednotlivých výpravách, ktorí v nich bývali. Našiel som Nansenovu i Amundsenovu, videl stôl, za ktorým písali slová, ktoré som čítal ako malý chlapec. Obdivoval ich medvedie kožušiny, nástroje z mrožích klov, meracie prístroje, fotoaparáty aj skutočné fotografie. Postavil som sa k lodnému kormidlu a predstavoval som si, ako ho v ruke drží Fridtjof Nansen. Predstavoval som si jeho neuveriteľný život.

Nansen. Ako dvadsaťsedem ročný stál v sále Kráľovskej zemepisnej spoločnosti v Londýne pred auditóriom preplneným vedeckými i cestovateľskými osobnosťami. Oboznamoval ich so svojim plánom prejsť krížom cez Grónsko. Rozhodol sa ísť opačným smerom ako všetci pred ním. Nikto neveril v jeho úspech. Nansen neustúpil. Prvý v histórii sveta prešiel južné Grónsko z jedného konca na druhý.

Ako tridsaťjedenročný stál v tej istej sále opäť. Rozhodol sa využiť driftujúci ľad - dovtedajšieho nepriateľa všetkých polárnych bádateľov, v svoj prospech. Chcel sa nechať vmrznúť a unášať náhodným pohybom čo najbližšie k pólu. Nikto neveril v jeho úspech. Pripravil expedíciu, ktorá mala v sebe veľmi veľa priekopníckeho. Loď Fram, Vpred, ktorú ľad nerozdrví, ale vynesie dohora. Potraviny na päť rokov v plechovkách namiesto údeného, sušeného a soleného mäsa. Malú ale starostlivo vybranú posádku. Bez problémov prežili zimu a dosiahli 82° severnej šírky. Loď napredovala pomaly a kľukato, a tak sa Nansen s jedným z námorníkov vybrali ďalej sami. Došli na 86° severnej šírky, štyristopäťdesiat kilometrov od pólu. Tak ďaleko sa nikto predtým nedostal. Nebolo potravín ani síl, museli sa vrátiť. Návrat trval pätnásť útrapných mesiacov. Vrátil sa ako hrdina.

V roku 1905 Nórsko zbieralo odvahu na samostatnosť od Švédska. Nansen sa bez váhania postavil na čelo. Veril tomu, že musí načas opustiť polárne kraje a postaviť sa na miesto, kde mohol byť užitočný. Schyľovalo sa k vojne silných Švédov proti slabo vyzbrojeným Nórom. Nansen sa rozhodol bojovať mierom. Sláva polárnika mu otvára dvere k veľvyslancom veľmocí. Pod tlakom verejnej mienky sa Švédsko vzdáva svojich požiadaviek. Vlastný národ mu ponúka kreslo kráľa. Odmieta, ale sľubuje pomôcť ako veľvyslanec v Londýne.

Po prvej svetovej vojne zostali státisíce vojnových zajatcov roztrúsených po svete bez nádeje na návrat domov. Nedokázal im to umožniť ani Červený kríž, ani charitatívne organizácie. Spoločnosť národov nevládala preťať ten gordický uzol repatriácie. Požiadala o pomoc Nansena. Nebolo ničoho, ale Nansenov génius vybojoval všetko - hovorí sa po splnení úlohy v ich správe.

Oblasť Povolžia navštívila pohroma sucha. Červený kríž volá o pomoc, Spoločnosť národov dáva z politických dôvodov ruky preč. Nansen žiada pomoc u politikov, ale márne. Ani polárne more nebolo také kruté - hovorí. Neúnavne premeriava Európu i Ameriku a z darov ľudí dobrej vôle zachráni milióny ľudí.

Vojna rozprášila po svete milióny ľudí, ktorí bez prostriedkov a dokladov sú nikým v cudzej krajine. Žiaden štát im nechce vydať osobné doklady. Múdre hlavy celého sveta nenašli taký paragraf, ktorým by vyriešili tento problém. Nansen navrhuje určiť nový právny charakter presídlencov - bez štátnej príslušnosti. Známe Nansenove pasy prinavrátia obetiam vojny právo na normálny život.

V roku 1923 mu udeľujú Nobelovu cenu mieru. Za najväčšiu humánnu akciu, akú poznajú dejiny.

To je stručný životopis jedného z najvýznamnejších ľudí Nórska. Začínal ako polárnik a vlastne ním celý život zostal. Naučil sa, že polárne kraje Zeme a polárne kraje ľudskej spoločnosti sa dobýjajú tými istými spôsobmi. Pevnou vôľou, vierou v človeka, posúvaním hraníc nemožného. Iba tak sa mu mohlo podariť všetko to, čo v živote dokázal. Lebo z lode, ktorá mala názov Vpred, vlastne nikdy nevystúpil.

Pustil som z rúk kormidlo tej zvláštnej lode a pomaly vystúpil na jej posledný breh. Uvedomil som si, že pre niektoré duše ešte stále nezakotvila. Dokáže ich previesť až k ústiu rieky, do ktorej sa dá vstúpiť zas a zas. A do ktorej môžeš vstúpiť ten istý ty.

---
Foto: Wikipedia
Fakty som čerpal z knihy nejakej slovenskej autorky, ktorej názov si už nepamätám. Pokúsim sa zistiť.

Subsite: 

Žánre: