Dovidenia, Maroko!

Všetko pekné sa raz skončí, aby niečo ešte krajšie mohlo začať.

Čítanie cestopisných kníh a pozeranie dokumentárnych filmov je príliš sterilné na to, aby sa človek nakazil vírusom skutočného poznania. Mnoho pojmov, ktorých hranice máme ostro vymedzené kultúrou, náboženstvom či civilizáciou, nám zabezpečuje dostatočnú imunitu. Čistota, poriadok, pracovitosť, emancipácia... Varovne dvíhame obočie, ruku, zbraň, aby sme ochránili vlastnú predstavu toho univerzálneho slovíčka “normálne”. A pritom niet na svete väčšieho chameleóna.

Až v kotli marockej reality som si uvedomil, koľko v sebe živíme mantinelov a koľko profesionálnych deformácií. Hektický manažér by nevedel pochopiť stratený čas ľudí, ktorí dokážu celý deň nič nerobiť, len pokojne a s úsmevom existovať. Feministická funkcionárka by zaplakala nad osudom väčšiny arabských žien. Hygienika by zložilo pravidlo, že len pravá ruka je čistá, keď väčšinu vecí treba chytiť do oboch. A bezpečnostný technik, dopravný policajt, grinpisák či daňový úradník by museli na hraniciach povinne dostávať sedatíva.

Ja som sa snažil Maroku pozerať priamo do očí a nechávať ochranné okuliare v ruksaku. A zrazu som zistil, že vidím stále lepšie a lepšie. Seba.

Subsite: 

Žánre: