Čítanie ľudí *

Kedysi, keď som si ešte myslel, že život treba žiť rýchlo a intenzívne, siahol som po knižke "Rýchle čítanie". Mala ma posunúť o krok vpred v takej dôležitej veci, akou čítanie je. Nepodarilo sa. Ale aj keď mi trenírovka nešla, pár grifov som si aspoň teoreticky zapamätal.

Jedným z nich bolo ťažisko informačnej hodnoty riadku. Skúste si zobrať papier a v knižke zakryť hornú polovicu písmen ľubovoľného riadku. Zistíte, že zvyšok je ťažko zrozumiteľný. Teraz zakryte dolnú polovicu písmen tohto riadku. Napriek strate polovičky informácií takmer všetkému rozumiete. Horná časť riadku v sebe nesie väčšiu informačnú hodnotu. Preto rýchločítaniu pomôže, ak oči lížu najmä horné obrysy písmen. So spodnými je škoda strácať čas.

Tento fakt sa mi pripomenul, keď som na mainej stránke sledoval jej parciálny striptíz. Robí si z ľudí srandu a postupne publikuje detaily svojej karosérie. Napriek tomu, že už zverejnila prototypy, rozmazané promo, podvozok, kufor aj chladič, nie som z tohto modelu o moc múdrejší. Akoby som čítal len spodnú časť riadka. Uvedomil som si, že napriek všeobecne rozšíreným názorom na to, čo si my muži u žien všímame, pravda bude asi niekde inde.

Typizovaní chlapi si u žien všímajú prsia a zadok. Typizované ženy u mužov ramená, chlpatú hruď a peňaženku. Niektorí hovoria, že sú dôležité oči. Dôležitejšia ako detaily je často silueta. Dôležitý je úsmev. Dôležité sú ruky, vlasy. Jedna duša sa mi zdôverila, že si na chlapovi všíma topánky a nechty. Našťastie bolo sucho a nechty mám v poriadku kvôli gitare. Snáď som prešiel. Potom sú tu špecialisti. Všimnú si ušné lalôčiky, očné dúhovky, chĺpky na rukách. Niektorí priam až úchyláci. Krčná jamka, jazyk, šediny na sluchách.

Prezraď, ako ty čítaš ľudí?

----
Ilustrácia: Kačen Knežníková

Subsite: 

Žánre: 

Komentáre

Čítanie.

Pri troche primitivizmu by napadlo trebárs tak na zastávke pri pohľade na peknú slečnu hocičo. A keby chcela narýchlo odísť, tak by som ju oslovil:"Veď sa ešte neponáhľajte, ešte mám rozčítanú zajímavú epizódu." Poniektorí ľudia by nestáli ani za aforizmus.

Superbásnická otázka

Som sa zamýšľal nad vlastnou otázkou, a zistil som, že na ňu neviem odpovedať. Dobrá otázka. Básnická otázka je taká, že si na ňu sám autor odpovedá. Superbásnická je taká, že na ňu nevie odpovedať ani sám autor.

Ale viem odpovedať na to, ako ľudí nečítam. S čím mám problémy. Mám problémy zapamätať si pri predstavovaní meno dotyčného. Nech robím, čo robím, preletí mi hlavou ako čistý priestrel. Možno sa sústreďujem na vizuálny vnem, ale liek na túto chorobu som zatiaľ nenašiel. Mená sa mi dostanú do hlavy až postupne v ďalších družných rozhovoroch.

Tiež sa akosi podvedome snažím človeka na prvý pohľad zaraďiť podľa podobnosti. Mne sa takmer každý na niekoho aspoň trochu podobá. A tak je skoro každý najprv chvíľku Abraham Lincoln, Barbra Streisand, Eminem, Žbirka, Kirschnerka, Bin Ládin či Lászlo Komárom. Až postupne ho oslobodzujem od svojho vzoru, aby sa aj on niekedy v budúcnosti mohol stať vzorom.

Viem, že si nevšímam oči, asi ani vlasy a často ani oblečenie. Na tieto spätné kontrolné otázky (od žien, vlastných sestier röntgenu) väčšinou neviem odpovedať.

Dnes a zajtra mám postretať hodne ľudí, tak sa budem sám seba všímať. Som zvedavý.

Zrkadlo.

Nezabudni hlavne vlastné meno. Skús to pred zrkadlom.
Inak s tými menami pri predstavovaní je aj môj problém. Potom sa niekedy medzi rečou zdvorilo opýtam na meno, lebo som to v ruchu diania prepočul.

Zloženiny

So sebou som sa predstavil už dávno, a všelijako som si veru nadával. Ale je zaujímavé, že keď som bol malý, niektoré mená sa mi zlievali do jedného, aj keď boli zložené. Môj dedo bol pre mňa Starjapo, až neskôr mi bolo vysvetlené, že je to vlastne starý apo. Tiež som sa mamy často pýtal, prečo starjapo často hovorí jebenti. To som musel neskôr dešifrovať až sám.

...o tvojom pocuvani a silikon

...o tvojom pocuvani a silikonovom bubienku je skoda pisat...potom aby si neprepocul...NAHOD MI KABEL...Naomi Cambell..

šetrí

šetrí. Napísať prezývku sú ďalšie štyri sekundy a hneď je pol libry v p***

čítanie z očí do očí

Ja si nezapamatám ani mená, ani tváre hneď na prvé stretnutie. Pamätám si ľudí podľa hlasu (zafarbenie, výška, výslovnosť). Je to občas trápne, keď sa mi niekto prihovorí a ja neviem kto to je, odkiaľ ho poznám, ale po dvoch minútach na to prídem, ak dotyčný je dostatočne hovorčivý. A viete, že ľudia počúvajú dvojakým spôsobom? Niekto sa pri dialogu pozerá do očí, niekto na pery. Človek si to ani neuvedomuje.

Ja som bol na jednom psycholog

Ja som bol na jednom psychologickom sústredení, kde sa zo mňa snažili zasa raz urobiť manažéra (nepodarilo sa), kde sme si skúšali, ako vie človek identifikovať presný bod pohľadu. Vie len približne. Preto je jedno, na ktorý bod tváre sa niekomu pozeráme, on to vníma ako pohľad do očí. Je to liečebná metóda pre tých, ktorí sa zaboha nepozrú v rozhovore človeku do očí. Stačí, keď sa napríklad pozerajú na ústa alebo nos alebo bradu.

Poznámka pre chlapov: tiež sme si overili, že pohľad na kozy sa už nevníma ako pohľad do očí, preto bacha. Ak vám na ne stále utekajú oči, nevyzeráte ako nesmelí gentlemani, ale ako uslintaní nadržanci.

Tak už viem

Tak už som si všimol, čo si všímam. Jednoznačne vyhráva tvár. Ale nie konkrétna časť tváre, nie som orgánovým špecialistom. Ani oči, ani pery, ani vyplazený jazyk. Preskenujem črty tváre a hľadám v nich výnimočnosť. Odchýlky od štandardu. A tie si potom pamätám. Takže moja horná časť riadka sú tváre.